Spoveď bývalého antikultistu (Slovak Edition)

Počúval s uznanlivým, takmer otcovským úsmevom. „Výborne, Alexej. Výborne. Zrada učiteľa je klasický, takmer biblický motív. Je to pôsobivý krok. To dokazuje, že ste pripravený odrezať všetky sentimentálne väzby. Ste náš človek.“

Potom začalo to, čo nazval „rituálom oslobodenia“. V obrovskej sále stlmili svetlá a začala hrať zvláštna, pulzujúca hudba. Objavili sa čašníci s táckami, na ktorých nebolo občerstvenie, ale poháre s nejakou kalnou tekutinou a malé tabletky.

„Nebojte sa,“ povedal Dvorkin a vzal jeden z pohárov. „Je to len katalyzátor. Enteogén, ktorý používali už starovekí kňazi na rozšírenie vedomia. Pomôže vašej mysli definitívne sa oslobodiť od sociálnych pút.“

Pochopil som, že sú to drogy. Pochopil som, že to je bod, z ktorého niet návratu. Ale strach z vyhnanstva, strach z návratu do môjho bytu po tom, akú cenu som už zaplatil svojou zradou, ten bol silnejší než akýkoľvek iný strach. Pozrel som na Kirilla. Pokýval hlavou a v jeho očiach som videl príkaz. Vzal som pohár. Ruky sa mi triasli. Vypil som lepkavú, horkastú tekutinu a prehltol tabletku.

Svet sa takmer okamžite rozplynul. Najskôr sa zdeformovali zvuky. Pulzujúca hudba sa stala priestorovou, prenikala priamo do mozgu. Hlasy ľudí sa natiahli a zdeformovali, zmenili sa na nesúrodý dunivý šum. Potom sa rozplynuli obrazy. Hranice medzi predmetmi a ľuďmi sa rozmazali. Luxusná vila sa zmenila na grotesknú, dýchajúcu kulisu. Tváre ľudí okolo mňa sa zdeformovali, rozliali sa a menili sa na ohyzdné, škľabiace sa masky z obrazov Boscha. Cítil som, ako sa moje telo stáva cudzím, ochabnutým. Pozeral som na svoje ruky ako na ruky iného človeka. Bola to klasická depersonalizácia, o ktorej som kedysi čítal. Pozeral som sa na seba zvonku.