Muž Pri Mori

8

Pri tanieri zohriatej pizze Slim hútal nad tým, čo by mal povedať Emme.

„Myslím si, že môj manžel má pomer,“ začal prvý odkaz od Emmy na Slimovom mobile. „Pán Hardy, mohli by ste mi, prosím, zavolať?”

Romániky sa dali ľahko dokázať alebo vyvrátiť malým špehovaním a niekoľkými fotografiami; pre súkromných vyšetrovateľov to bola malina, ľahký spôsob platenia hypotéky. Touto prácou sa už v minulosti zaoberal. Ale Ted bol jasný, pokiaľ teda nebolo možné mať pomer s duchom utopeného dievčaťa.

Emma sa ponúkla, že zaplatí za informácie, a Slimov účet sa stenčoval. Ako však mohol vysvetliť rituál, ktorý Ted vykonával každý piatok popoludní?

Dohodol si stretnutie s Kayom v miestnej kaviarni.

„Ide o starodávny rituál,“ povedal mu Kay. „Vyzýva putujúceho ducha, aby sa vrátil na miesto, ktoré nazýva domov. Žiada ducha, aby sa k nemu vrátil. Porovnal som časť textu s rukopisom, ktorý som našiel v online archíve, ale iná časť bola zmenená. Je to drsné, gramatika trochu neistá. Myslím, že to urobil tvoj subjekt sám.“

„A o čom to je?”

„Prosí o druhú šancu.“

„Si si istý?”

„Úplne. Ale tón... tón je mimo. Môže to byť aj chyba prekladu, ale... hovorí, to tak, akoby sa stalo niečo zlé, ak sa ona nevráti.“

Kay súhlasil s prekladom rituálu aj z nasledujúceho týždňa, aby zistili, či dôjde k nejakým zmenám, ale Slim s poľutovaním skonštatoval, že tentokrát bude potrebovať niečo konkrétne.

Slim potreboval Emme niečo povedať. Skutočné aj možné výdavky sa začali zvyšovať. Najprv sa však pokúsil brnknúť na ďalšiu zo svojich rozstrapkaných vojenských strún, aby zistil, či dokáže odokryť z pozadia trochu viac.

Ben Orland predtým, ako nastúpil na miesto dozorcu v Londýne, pracoval na vojenskej polícii. Zatiaľ čo tón jeho hlasu bol dosť chladný, aby Slimovi pripomenul hanbu, ktorú priniesol svojej divízii, Ben sa ponúkol, že pre Slima zavolá starému priateľovi, šéfovi miestnej polície v Carnwelle..

Policajný šéf však nemal vo zvyku volať späť internetovým súkromným detektívom.

Slim sa rozhodol zhromaždiť, aké informácie mal doteraz k dispozícii, posunúť to všetko Emme a nechať to tak. Koniec-koncov, dostal dohodnutú odmenu a ak by chcel pátrať hlbšie, bolo by to na úkor jeho času a na jeho náklady.

Najskôr sa prešiel okolo Cramer Cove, len tak z prechádzky. Chcel vyskúšať, či by ho divoké prímorské planiny mohli inšpirovať.

Bol štvrtok a pláž bola opustená. Vďaka kľukatej prístupovej ceste s početnými výtlkmi, ktoré boli miestami také rozbité, že to pripomínalo skôr poľnú cesta než prímestskú komunikáciu, nebolo prekvapením, že Cramer Cove nebol populárny. Napriek tomu na vrchole pláže našiel kamenné základy, ktoré naznačovali, že v dávnych dobách sa tešil oveľa väčšej popularite.

Na plošine nad pobrežím našiel Slim kúsky dreva ležiace v burine a stále boli viditeľné stopy krikľavej farby. Zavrel oči a otočil sa, dýchal vôňu morského vzduchu a predstavoval si pláž preplnenú turistami, ktorí sedia na osuškách, jedia zmrzlinu a hrajú sa s loptičkami na piesku.

Keď otvoril oči, v diaľke niečo stálo pri okraji vody.

Slim prižmúril oči, ale tie už neboli také, ako kedysi. Potľapkal si vrecko po bunde, ale ďalekohľad nechal v aute.

Tá vec tam stále bola, hromada šedého a čierneho v ľudskom tvare. Voda sa trblietala na jej oblečení, v dlhých vláknach zamotaných vlasov.

Ako ju Slim sledoval, pomaly sa opäť stratila vo vode a bola preč.

Dlho sa na to díval, zmätený a ako plynuli minúty, začal pochybovať, či vôbec niečo videl. Možno len tieň, keď ponad pláž prešiel mrak. Alebo dokonca niečo, čo nie je vôbec ľudské, jeden zo sivých tuleňov, ktoré obývali túto časť pobrežia.

Skúšal si spomenúť, koľko drinkov dnes mal. Obvyklý štamperlík v rannej káve - alebo to boli dva? - pri obede a možno jeden predtým, ako sa vydal na cestu.

Možno by bolo načase zvážiť mierne obmedzenie. Hral ruletu zakaždým, keď nastúpil do auta, avšak tak dlho trénoval potláčanie viny a hanby zo svojej vlastnej existencie, že si to dnes už sotva všimol.

Na prstoch rátal vypité drinky, keď si uvedomil, že odliv ešte nebol celkom dole. Keby tam niečo naozaj bolo, boli by v mokrom piesku viditeľné stopy.

Slim vyliezol na hrdzavú kovovú bariéru, ponáhľal sa po skalnatom pobreží a prešiel naprieč pieskom. Dávno predtým, ako dosiahol hranicu s vodou, vedel, že jeho hľadanie je márne. Piesok bol hladký, všimol si iba zvlnenie, ktoré zanechala ustupujúca voda.

Než sa vrátil do svojho auta, presvedčil sám seba, že postava, ktorá ho sledovala z pobrežia, bola len výplodom jeho fantázie.

Napokon, čo iné by to mohlo byť?

9

Nasledujúci piatok Ted zopakoval svoj rituál ako obvykle. Slim uvažoval, že sa ráno stretne s Emmou a potom ju vezme so sebou, aby jej dokázal svoj príbeh, ale po noci naplnenej divnými snami o morských démonoch a rútiacich sa vlnách si to rozmyslel. Pri sledovaní Teda z tej istej trávnatej rímsy, z ktorej ho pozoroval posledných päť týždňov, sa cítil zvláštne zbytočne, akoby narazil na tehlovú stenu a už nemal kam ísť.

Keď sa Ted vracal späť na pláž, kopol do vyblednutých ružových zvyškov plastového rýľa a Slim sa rozhodol, že treba ešte kopať hlbšie.

Usúdil, že sobota a nedeľa sú dni, keď bude väčšina ľudí doma, a tak blúdil po uličkách, klopal na dvere a kládol otázky vo svojej novej maske ako falošný dokumentarista. Len málo ľudí mu venovalo svoj čas a keď sa zastavil v troch krčmách Carnwell, aby dal dokopy to, čo sa doteraz dozvedel, pochyboval, že je v takom stave, aby dosiahol nejaký pokrok.

Potkýnal sa po poslednej ulici na severnom okraji mesta, keď zrazu zaznela siréna, aby ho upozornila na policajné auto za ním.

Slim sa zastavil a otočil, opierajúc sa o stĺp lampy, aby chytil dych. Policajt stiahol okno a zamával Slimovi, aby nastúpil.

Muž mal okolo päťdesiatky, o desať rokov viac než Slim, ale vyzeral fit a zdravo, bol to muž, ktorý na raňajky jedol müsli a pomarančový džús a ktorý chodil na obed. Slim s láskou spomínal na dni, keď videl, ako na neho zízal taký muž, ale bolo to už pár rokov, čo jediné zrkadlo v jeho byte spadlo a rozbilo sa, a nikdy sa na svoj odraz vo výkladoch príliš uprene nepozeral, aby nemal smolu.

Policajt sa usmial. „O čo ide? Tri telefonáty dnes. Dvojnásobok týždenného priemeru. Ktorý dom plánuješ vykradnúť?”

Slim si povzdychol. „Myslím, že keby som si mal vybrať, išiel by som do toho zeleného na Billing Street. Číslo šesť to bolo? Manžel v práci a dva Medvede na príjazdovke? Už podľa hukotu klimatizácie bolo jasné, že dom je pokladom. Chcem tým povedať, kto má klímu v severozápadnom Anglicku? Už by som tam bol, ale nerád by som riskoval, že alarm vo dverách bude mať priame policajné prepojenie.“

„Tak je. Terry Easton je miestny právnik.“

„Pijavica.”

„Máš pravdu. Takže hádam, pán…“

„John Hardy. Volajte ma Slim. Každý ma to volá.”

„Slim?”

„Nepýtajte sa. Je to dlhý príbeh.”

„Ako si želáte. Takže, hádam, pán Hardy, že vás miestne mýty a legendy v skutočnosti nezaujímajú. Čo ste, tajný Scotland Yard?”

„Bodaj by. Vojenské spravodajstvo, prepustený. Napadol som muža, ktorý vlastne neobrábal moju ženu. Odsedel som si a ostali mi predchádzajúce zručnosti a problém s pitím.“

„A teraz čo?”

„Súkromné očko. Pracujem väčšinou okolo Manchestru. Hlad ma privial až na sever.” Pohladil sa po bruchu. „Nenechajte sa oklamať. Je to iba pivo a voda.“

Ako by si nebol istý, kde je hranica medzi pravdou a Slimovým humorom, muž sa pokúsil o úškrn. „No, pán Hardy, volám sa Arthur Davis. Som hlavným inšpektorom našej malej polície tu v Carnwell, aj keď s veľkosťou našej sily si titul sotva zaslúžim. Evidentne ste sa ma pokúsili kontaktovať ohľadom odloženého prípadu. Joanna Bramwellová?“

„Takto obvykle voláte späť?“

Artur sa zasmial, barytón, ktorý rozozvučal Slimove uši. „Mal som namierené domov. Myslel som si, že si na vás posvietim. Teraz mi chcete povedať, o čo ide? Ben Orland je starý priateľ a to je jediný dôvod, prečo som vôbec uvažoval, že s vami budem hovoriť. Existujú odložené prípady a potom je tu aj prípad Joanny Bramwellovej. Táto komunita bola vždy rada uzavretá.“

„Nejaký konkrétny dôvod?“

„Prečo to vlastne chcete vedieť?“

Arthur bez toho, aby sa pýtal, vošiel k okienku McDonald’s a daroval Slimovi pariacu sa šálku čiernej kávy.

„Dávam si tri cukry,” povedal Arthur a roztrhol vrecúško. „Vy?“

Slim sa na neho unavene usmial. „Štamperlík, ak mám po ruke,“ povedal. „Ale na rovinu. Najlepšie je to s prekvapkávanou.“

Artur podišiel na voľné parkovacie miesto a vypol motor. V žiare najbližšieho pouličného svetla bola tvár policajného šéfa ako povrch mesiaca, séria zatienených kráterov.

„Poviem vám rovno, že by ste mali tento prípad nechať na pokoji,“ povedal Arthur, sŕkajúc kávu a hľadiac priamo dopredu na zábradlie, ktoré ich oddeľovalo od kruhového objazdu. „Prípad Joanna Bramwellovej zlomil jedného z najlepších policajtov, akého Carnwell kedy mal. Mick Temple bol môj prvý mentor. Viedol tento prípad, ale hneď potom odišiel do dôchodku, mal iba päťdesiattri rokov. Obesil sa o rok neskôr.“

Slim sa zamračil. „Všetko kvôli mŕtvemu dievčaťu na pláži?“

„Ste vojak,“ povedal Arthur. Slim prikývol. „Myslím, že ste už videli veci, o ktorých veľmi neradi hovoríte. Pokiaľ sa len nenapijete a potom nebudete hovoriť o ničom inom?”

Slim sledoval svetlá automobilov rozmazané pozdĺž obchvatu. „Výbuch,“ zamrmlal. „Pár čižiem a čiapka ležiaca v prachu. Všetko medzi tým... preč.“

Artur sa niekoľko sekúnd odmlčal, akoby túto informáciu potreboval spracovať a tiež, aby prejavil obvyklú pietnu úctu. Slim nehovoril o svojom starom veliteľovi čaty už dvadsať rokov. Bill Allen samozrejme nezmizol úplne. Neskôr sa z neho našli kúsky.

„Mick vždy hovorieval, že sa vrátila,” povedal Arthur. „Našli ju ležať vysoko na pobreží, akoby ju tam odniesla akási čudná vlna. Boli ste v Cramer Cove, dobre chápem? Bola tridsať metrov nad čiarou jarného prílivu. Joanna sa tam nemohla nijako dostať sama, pokiaľ by ju tam len niekto nepotiahol.”

„Alebo sa tam odplazila sama.”

Artur zdvihol ruku, akoby chcel tento nápad vytlačiť z mysle.

„Oficiálna správa uvádzala, že tí dvaja psíčkari, ktorí ju našli, ju museli presunúť, aby ju držali ďalej od prílivu, obaja však boli miestnymi obyvateľmi. Vedeli by, že prichádza odliv. “

„Ale bola mŕtva?”

„Úplne. Prehliadka koronera a tak. Oficiálne sa utopila. Previezli ju do márnice a neskôr ju pochovali.”

„A to je všetko? Žiadne vyšetrovanie?“

„Nemali sme prečo pokračovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že to bolo niečo iné ako nehoda. Žiadni svedkovia, ani podozrenia. Bola to nehoda, to bolo všetko.“

Slim sa usmial. „Prečo ste to teda nazvali odloženým prípadom? Tak sa nazývajú nevyriešené vraždy, či nie?“

Artur zabubnoval prstami na prístrojovku. „Dostali ste ma. Je to zabudnuté pre všetkých, okrem tých pár z nás, ktorí si pamätáme Micka.”

„Čo ešte viete?“

Artur sa otočil tvárou k Slimovi. „Myslím, že som už povedal dosť. Čo keby ste mi teraz vy povedali, prečo sa prechádzate ulicami Carnwellu a hľadáte informácie?”

Slim uvažoval o tom, že policajného šéfa obalamutí nejakou histokou. Veď keby otvoril pandorinu skrinku a zapojila by sa do toho aj polícia, pravdepodobne by nikdy nedostal zaplatené. Nakoniec povedal: „Mám klienta, ktorý je posadnutý Joannou. Snažím sa zistiť prečo.“

„Čo je to za posadnutosť?“

„Hm, okultistická.“

„Ste jedným z tých bláznivých lovcov duchov?”

„Pred týždňom alebo dvoma som ešte nebol.”

Artur zastonal. „No, toto je dobré na začiatok. Počuli ste o Becce Leesovej?”

Slim sa zamračil a prehľadával svoje nedávne spomienky. To meno sa niekde objavilo…

„Druhá obeť,“ povedal Arthur. „Päť rokov po prvej. 1992. V roku 2000 bola tretia, ale k tomu sa dostaneme.”

„Mám si to zapisovať?“

V šere mohlo byť Arturovým gestom prikývnutie alebo pokrčenie plecami. „Momentálne nehovorím s vami,“ povedal. „Nakoniec to zistíte sami.“

„Ale by vám vyhovovalo, keby bol odložený prípad Joanna Bramwellovej... trochu pripomenutý?”

„Mick bol dobrý priateľ,“ povedal Arthur.

Slim vycítil, že vec je jasná. „Čo pre mňa máte?“

„Becce Leesovej bolo deväť,“ pokračoval Arthur. „Našli ju v mlákach na južnej strane pláže pri odlive.“

„Utopila sa,“ povedal Slim a spomenul si, čo sa o príbehu dočítal. „Náhodná smrť.“

„Bez stop cudzieho zavinenia,“ dodal Arthur. „Bol som prvý na mieste činu. Ja…” Slim počul zvuk ako potlačený vzlyk, „som ju prevrátil.”

„O tých spätných prúdoch som toho už veľa počul,” povedal Slim.

„Bol október,“ povedal Arthur. „Zhruba o takomto čase. Čas školského polroka, ale predtým bola búrka a pláž bola pokrytá troskami. Mladá Becca podľa svojej matky išla dole zbierať naplavené drevo pre školský projekt.“

Slim si vzdychol. „Pamätám si, ako som raz robil to isté. A rozhodla sa trochu si zaplávať a vtiahlo ju to.”

„Matka ju vysadila cestou do Carnwellu. Vrátila sa o hodinu neskôr, aby si ju vyzdvihla, a už bolo neskoro.“

„Myslíte si, že bola zavraždená?”

Arthur prudko udrel na palubnú dosku, až Slim podskočil.

„Do pekla, ja viem, že bola zavraždená. Ale čo som mohol urobiť? Na pláži sa nevraždí, pokiaľ len nie je odliv. Viete prečo?”

Slim potriasol hlavou.

„Zanechávate stopy. Skúšali ste niekedy zahladiť stopy, ktoré zostali v piesku? Nemožné. Napriek tomu tu jedna bola. To je všetko. Až na samom okraji vody zostal malý priestor po prílive. Dievčatko potiahli cez vodu a odhodili na skaly. Keď voda ustúpila, zostala tam.”

„Znie to ako utopenie. Išla príliš blízko, vtiahlo ju to dnu a potiahlo naprieč plážou.”

„Tak to vyzerá. Ibaže Becca Leesová nevedela plávať. Ani nemala rada pláž. Nemala so sebou žiadne plavky. Prídeme tam a cez piesok, kde zbierala veci, je cikcaková čiara. Potom približne od polovice po hranicu odlivu vedie k okraju vody jediná rovná čiara, ktorá končí dvoma odtlačkami v piesku a smeruje k moru. O čom to vypovedá?”

Slim sa zhlboka nadýchol. „Že buď dievča, ktoré nemalo rado vodu, pocítilo náhle nutkanie kráčať priamo k brehu... alebo videlo niečo, čo ju upútalo jej pozornosť.”

Artur prikývol. „Niečo, čo vyšlo z vody.“

Slim si pomyslel na postavu, ktorú asi videl pri brehu. Videla Becca Leesová niečo podobné? Niečo, čo ju prinútilo opustiť svoje naplavené drevo a ísť priamo na okraj vody?

Niečo, čo ju prilákalo na smrť?

„Je tu ešte niečo,“ povedal Arthur. „Koroner na to prišiel, ale nestačilo to na zrušenie rozhodnutia o náhodnej smrti. Svaly v zadnej časti ramien a krku vykazovali neprirodzené napätie, akoby stuhli bezprostredne po jej smrti.“

„Ako sa to mohlo stať?“

„Hovoril som s koronerom a predložil som to ako odôvodnenie rozšírenia vyšetrovania, ale neexistovali žiadne ďalšie dôkazy. Mohlo to znamenať, že Becca sa v čase svojej smrti snažila odolať veľkému tlaku.“

Slim prikývol. Pretrel si oči, akoby dúfal, že to z jeho mysle vyženie nevítaný obraz. „Niekto ju držal pod vodou.”

Vymenili si telefónne čísla, kým Arthur vysadil Slima blízko jeho domova s prísľubom, že zo spisov prípadu vykope všetko, čo nájde. Povedal, že je toho viac, ale bude to musieť počkať, pretože ho už čakala manželka a večera.

Slim, ktorého mozog po namáhavom dni zamrzol, dospel k jedinému konkrétnemu záveru: potreboval sa s Emmou porozprávať o Tedovi.

10

S Emmou sa stretol v lesoparku pár kilometrov od mesta. Vybrala si toto miesto, lebo tu bolo najmenej pravdepodobné, že ich uvidia, a tiež že tu mohli vykonávať svoju činnosť bez toho, aby sa o tom dozvedel Ted. Keď na ňu čakal, Slima sužoval pocit, že sú dvojicou tajných milencov a samota, ktorá ho všade sprevádzala, ho v tom pocite utvrdzovala viac, než považoval za vhodné. Keď sa Emma priblížila a svižne kráčala so sklonenou hlavou, Slim zastrčil ruky hlboko do vreciek kabáta, aby ho nejakým spôsobom nezradili.

Emmin výraz bol strohý. „Boli to takmer dva mesiace,“ povedala. „Máte už pre mňa odpovede?“

Žiadny formálny pozdrav. A analytik v Slimovi chcel poukázať na to, že to bolo sedem týždňov a štyri dni.

„Pani Douglasová, prosím, sadnite si. Áno, mám nejaké informácie, ale aj nejaké potrebujem.”

„Och, dobre, pán Hardy, ste na mojej výplatnej páske, ale stále odokrývate veci, je to tak?“

Slim bol v pokušení spomenúť, že ešte nedostal ani cent. Namiesto toho ale povedal: „Mojím záverom je, že váš manžel nemá pomer.“ Úľavu na Emminej tvári trochu zmiernili Slimovo posledné slová: „…ešte nie.“

„O čom to hovoríte?“

„Verím, že v tomto okamihu sa váš manžel pokúša skontaktovať s bývalou priateľkou alebo milenkou. Nie som si tým ešte úplne istý, ale pride mi to ako zjavná vec. Musím sa však ešte raz pozrieť na minulosť vášho manžela, aby som mohol úplne zistiť, aký vzťah má alebo chce Ted s osobou, s ktorou sa pokúša skontaktovať.”

Slim sa v duchu pokarhal, že špekulácie vydával za za skutočnosť, ale potreboval jej rozviazať jazyk.

„Ten bastard. Vedela som, že sme sa sem nikdy nemali vrátiť. Každý každého obrába v týchto hnusných malých mestách, kde je každý s každým príbuzný.”

Slim chcel poukázať na to, že ak bol Carnell v zajatí masovej orgie, tak ju, žiaľ, prehliadol, ale namiesto toho sa snažil vtlačiť do svojich očí výraz súcitu.

„Pred tromi rokmi ste mi povedali, že? Že ste sa sem vrátili?”

„Dvomi,“ povedala Emma a opravila tak zámernú chybu Slima. Zhlboka sa nadýchla a zoradila množstvo základných informácií, o ktorých Slim dúfal, že budú obsahovať niečo, čo potrebuje. Vždy bolo najlepšie, keď vám to klient povedal skôr, ako sa ho opýtali. Z jazyka, často takej podozrievavej bešie, sa stal ochotný spoločník.

„Dostal ponuku práce, tak mi aspoň povedal. V Leedsi som bol šťastná. Mala som svoju prácu na čiastočný úväzok, priateľov, svoje kluby. Neviem, prečo sa chcel vrátiť. Myslím, že jeho rodičia sú už dávno preč a jeho sestra žije v Londýne - teda nie, že by jej niekedy zavolal - takže to nie je o tom, že by tu mal nejaké väzby. Viete, sme manželmi už dvadsaťsedem rokov a tadiaľto sme išli autom iba niekoľkokrát, len cestou na zaujímavejšie miesta. Dobre, raz sme sa zastavili pre nejaké keksíky, ale naozaj neboli veľmi dobré; príliš suché…“

„A váš manžel pracuje v bankovníctve?“

„Toto všetko som vám už povedala. Investície. Celý svoj čas trávi po kolená v peniazoch iných ľudí. Podľa mňa to je bezduchá existencia, však? Ale nie vždy si môžeme v živote zarobiť peniaze tým, čo chceme, že, pán Hardy?”

„To je pravda.“

„No, to keby sa dalo, platili by ma za pitie portského v čase obeda.”

Slim sa usmial. Možno nakoniec našiel spriaznenú dušu. Emma Douglasová bola v najlepšom prípade o desať rokov staršia ako on, ale starala sa o seba tak, ako to ženy s vianočným členstvom v telocvični a príliš veľa voľného času zvyknú robiť. V záujme uzavretia prípadu si uvedomil, že on minimálne po jednom alebo dvoch drinkoch urobí všetko, čo je potrebné, ak by to malo znamenať udržanie rozviazaného jazyka.”

A do pekla s morálkou.

„A zázemie vášho manžela... vždy sa venoval financiám?“

Emma si odfrkla. „Och, bože dobrý, nie. Skúšal to všelijako, myslím po ukončení štúdia. Ale v takej blbosti ako poézia nie je toľko peňazí, však?”

Slim zdvihol obočie. „Váš manžel bol básnik?“

Emma mávla odmietavou rukou. „Och, pichal sa do toho všetkého. Študoval anglickú klasiku. Poznáte Shakespearea?”

Slim sa nechal neuraziť. „Poznám niekoľko diel,“ skryl úsmev.

„Áno, Ted také veci miloval. Na konci sedemdesiatych rokov bol skutočným hipisákom. Skúsil šťastie s poéziou na stojáka, herectvo, také veci. Školu skončil v osemdesiatomdruhom a istý čas pracoval ako zastupujúci učiteľ angličtiny. Veľmi to však účty neplalo, viete? Je pekné, keď sa mladí chcú venovať tomu všetkému, ale nie je to nič, čo by sa dalo robiť dlhodobo. Kamarát mu krátko potom, čo sme sa vzali, získal miesto v banke a myslím si, že si na ten príjem celkom zvykol.“

Slim pomaly prikývol. Maľoval rovnako obraz Emmy, ako aj Teda. Potlačený romantik, nútený do života založeného na peniazoch, s materialistickou, trofejovou manželkou prilepenou k jeho paži, smútiaci za starými časmi, poéziou, slobodou a možno aj plážami a starými milenkami.

„Hovorí Ted často veľa o starých časoch? Myslím skôr, ako ste sa vzali?”

Emma pokrčila plecami. „Niekedy zvykol. Teda, nikdy som nechcela počuť o starých milenkách ani nič podobné, ale z času na čas hovoril o svojom detstve. Stále menej ako roky plynuli. Myslím, že žiadne manželstvo nezostáva také, aké bolo, však? Ľudia sa už nerozprávajú tak, ako predtým. Vám sa to nezdalo?“