Tajomstvo Hodinára

„Tajomstvo hodinára“

Autorské Práva © Jack Benton / Chris Ward 2018

Preklad: Adriana Karvaiová

Právo Jacka Bentona / Chrisa Warda na identifikáciu ako autora tohto diela si uplatňuje v súlade so zákonom o autorských právach, dizajnoch a patentoch z roku 1988.

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nemôže reprodukovať, ukladať v systéme vyhľadávania alebo prenášať v akejkoľvek podobe alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predchádzajúceho písomného súhlasu autora.

Tento príbeh je dielom fikcie a je výsledkom autorovej fantázie. Všetky podobnosti so skutočným umiestnením alebo s osobami žijúcimi alebo mŕtvymi sú úplne náhodné.

Tajomstvo hodinára

Záhady Slima Hardyho #2

Jack Benton

Preklad: Adriana Karvaiová

1

Túra nešla podľa plánu.

Hrozivo vyzerajúce žulové končiare Rough Tor boli chabým oporným bodom, keďže sa pohybovali pozdĺž panorámy, keď sa Slim Hardy pokúšal nájsť stopu cesty, ktorá ho viedla z kopca z parkoviska.

Napravo od neho stádo divých poníkov z rašeliniska a blokovalo priamu cestu k hrebeňu a najvyšším končiarom. Ich vzdorovité oči sledovali každý jeho krok, keď ich Slim obchádzal a pomaly sa pohyboval po bažinatom nerovnom teréne a opatrne šiel po žulovej sutine trčiacej cez tufy rašeliniskovej trávy.

Slim si povzdychol. Teraz bol mimo kurzu, dlhý hrebeň Rough Tor stúpal takmer rovno a plochý vrchol Brown Willy s padajúcimi skalami sa objavoval priamo vpredu cez široké, mierne údolie. Zo zvyku siahol po ploskačke, ktorá tam už nebola, potriasol si rukou, akoby sa chcel potrestať za svoju zábudlivosť, a potom si sadol na skalu a oddýchol si.

Hore na hrebeni dvaja turisti, ktorých sledoval z parkoviska, zoskočili pomedzi skaly a smerovali k Brown Willy. Keď zmizli z dohľadu, Slim pocítil náhlu bolesť samoty. Na samom spodku svahu boli na parkovisku tri autá popri jeho červenom bicykli, ale po ostatných chodcoch nebolo ani stopy. Okrem poníkov bol sám.

Po kúsku zvyšku sendviča a nádychu z fľaše s vodou pozrel Slim na vrchol, zmietaný nerozhodnosťou. Čakala ho dlhá cyklojazda po kľukatých, vyhĺbených poľných cestách a jeho baterka bola vybitá. Keď sa však otočil, slnko nakrátko prerazilo medzi mrakmi a ďaleko na juh sa Lamanšský prieliv trblietal medzi dvoma kopcami. Na severozápade Slim hľadal Atlantik, ale hromada mrakov visela nízko nad poliami a zakrývala všetko, i najmenší šedý trojuholník, ktorým mohla byť voda.

S vytrvalým zavrčaním si dal ruksak späť na plecia a vrátil sa na cestičku, ale neurobil viac ako pár krokov, keď sa mu pod topánkou skotúľala voľná skala a ponorila ho po kolená do jamy špinavej vody. Slim sa uškrnul, vytiahol nohu z močiara a potácal sa dopredu na suchšiu zem.

Keď si vytiahol a vyprázdnil ľavú čižmu, zamyslene sa zamračil a spomenul si, že na posteli v jeho izbe ležal náhradný pár ponožiek, ktoré vynechal z tašky, aby uvoľnil miesto pre starú brožúru z požičovne.

Z mrakov sa opäť krátko vynorilo slnko a žulové komíny iskrili v náhlom jase. Stádo poníkov sa presunulo cez kopec a Slimovi zostala rovná cesta k hrebeňu.

„Poďme,“ zamrmlal si pre seba. „Ty sa nevzdávaš, však?“

Jeho čižma zaškrípala, keď si ju znovu obul, ale s grimasou, ktorá mu len zriedka opustila tvár, sa nakoniec o pätnásť minút dostal na vyvýšeninu a vyšplhal sa na žulové stohy do najvyššieho hľadiska. Zrazu vládu prevzala hmla a zakryla všetko okrem svahov kopca. Staročínske hlinené lomy na juhozápade boli ako duchovia v hmle, ale nad svetom visela temná sivá plachta.

Slim mal medzi prstami špinu ostrú ako brúsny papier a na chvíľu sa zastavil, aby sa rýchlo napil, a potom sa vydal na cestu nadol. Teplý skorý jarný deň sa rýchlo vrátil k neskorému zimnému večeru a do úplnej tmy ostávala iba hodina svetla. Napriek tomu, že hmla ešte nevstrebala malé štrkové parkovisko do jeho amorfnej sivej palety - jeho bicykel identifikovala škvrna červenej farby pri spodnej stene - vrchol vyzeral byť oveľa ďalej, ako keď začínal.

Hľadel do diaľky a počítal ovečky schúlené v malej kotline ďalej po svahu, aby odstránil mrazivé poryvy vetra z mysle, keď sa mu niečo pohlo pod nohou.

Tvrdo dopadol a chytil sa rukami. Dopadol na rovnakú nohu, ale tentoraz si členok vyvrtol a po nohe sa mu rozbehla vlna bolesti. Prevrátil sa na chrbát, zložil si topánku a niekoľko minút si členok šúchal. Vyzliekol si premočenú ponožku, aby tak odhalil počiatky nahnevanej modriny a odokrytie čo i tak malej časti tela februárovému vzduchu mu vyslalo po tele zimomriavky. Zem tu bola prinajmenšom suchá a on sa posadil a pozeral hore svahom, cítiac sa nahnevane aj hlúpo. Oklam ma raz, oklam ma dvakrát, spomenul si na začiatok príslovia, ktoré hovorievala jeho bývalá manželka, aj keď na jeho zvyšok už zabudol.

Rozhliadol sa, premýšľal, ktorá skala ho podrazila, a zamračil sa. Niečo vytŕčalo medzi dvoma chumáčmi trávy, trepotajúcimi sa vo vánku.

Roh igelitky, rozdrvený a ošúchaný, jeho stará farba dávno vybledla do sivobiela. Slim váhal, či ju zdvihnúť, pričom si spomenul na armádnu misiu v Iraku, kde niečo také mohlo naznačovať nášľapnú mínu, mohol to byť ukazovateľ pre miestnych militantov, ktorí oblasť stále používajú. Každý kúsok odpadu mohol znamenať smrť a na predmestí niektorých špinavých a prašných miest sa Slim sotva odvážil urobiť krok vpred.

Na jeho prekvapenie to odolalo jeho prudkému ťahaniu. Strčil ruky do trávnika a prstami uvoľnil tvrdý, hranatý útvar, ktorý taška obsahovala. Rozprestieralo sa to pod trávnikom po šírke niekoľkých dlaní. Srdce mu začalo prudko biť. Stratená vojenská munícia? Dartmoor na severovýchode slúžil na vojenské cvičenia, ale vresovisko Bodmin bolo údajne bezpečné.

Zatlačil prst na tvrdý povrch a vec trochu povolila. Drevo, nie plast alebo kov. Žiadna bomba, ktorú kedy videl, nebola vyrobená z dreva.

Odtiahol trávnik, ktorý sa ľahko poddal, a postupne vytiahol zabalený predmet z trávy. Hranaté rohy a vyrezávané drážky vzbudili jeho zvedavosť. Rozviazal uzol na taške a predmet vybral von.

„Hm…?”

Taška obsahovala krásne zdobené kukučkové hodiny. Jemné drevené rytiny obklopovali pekný ciferník v strede. Na jeho prekvapenie stále fungovali, pretože z dverí nad 12 číslicou zrazu vyletela malá kukučka, unavený výkrik do Slimových ohromených uší.

2

„Zostanete ešte týždeň, pán Hardy?”

Pani Greysonová, postaršia pani s prísnou tvárou, majiteľka penziónu Lakeview Bed & Breakfast, podniku, ktorý zaslúžil len dve zo svojich troch hviezdičiek, čakala v ponurej sieni, keď Slim vstúpil prednými dverami. Vymrznutý a ubolený z dlhej jazdy a stále vystrašený z toho, ako z neho rútiaci sa Escort s vylágrovaným motorom takmer urobil fašírku, dúfal, že sa vyhne konfrontácii, kým sa aspoň neosprchuje.

„Ešte som sa nerozhodol,“ povedal. „Môžem vám dať vedieť zajtra?“

„Len potrebujem vedieť, či môžem inzerovať vašu izbu.”

Slim nevidel v štvorizbovom penzióne žiadnych ďalších zákazníkov. Nasilu vystrúhal úsmev pani Greysonovej, ale keď okolo nej vyšiel ku schodisku, zastavil sa.

„Povedzte, neviete o nikom miestnom, čo robí nacenenie, však?”

„Nacenenie? Čoho?”

Slim zdvihol zápästie a zamával napodobeninou značkových hodiniek, ktorú si zohnal pred rokom vo výpredaji. „Myslel som, že ich predám v záložni,” povedal. „Myslel som si, že by mohol byť čas na novší model.”

Pani Greysonová pokrčila nos. „Môžem vám povedať aj ja, koľko stoja. Nič.”

Slim sa usmial. „Myslím to vážne. Patrili môjmu otcovi. Je to rodinné dedičstvo.”

Pani Greysonová pokrčila plecami, ako keby si bola vedomá, že klame. „Som si istá, že budete strácať čas, ale ak to myslíte vážne, nájdete niekoho v Tavistocku. Trh majú každú sobotu. Predávajú sa všetky druhy harabúrd a nepochybne nájdete niekoho, kto je ochotný to zobrať za veľmi nízku cenu.“

„Tavistock? Kde to je?”

„Druhá strana Launcestonu. V Devone.”

Toto posledné bolo povedané s pokrčeným nosom, ako keby existovať za hranicami Cornwallu bolo najohavnejším zločinom.

„Ide tam autobus?”

Pani Greysonová si povzdychla. „Prečo si nepožičiate auto? Čo je to za človeka, ktorý príde do Cornwallu bez auta?”

Typ, ktorý už nemá vodičský preukaz, chcel Slim povedať, ale nepovedal. Jej predsudky siahali dostatočne hlboko už bez znalosti jeho zákazu riadenia motorového vozidla. „Povedal som vám, že sa snažím byť šetrný k životnému prostrediu. Pokúšam sa dostať do kontaktu so svojou pozemskou stránkou.”

„Aké milé.“ Ďalší povzdych. „Nuž, na dvere vašej izby je pripnutý rozvrh, ako som vám už povedala ja.”

Slim si nepamätal, či mu to u vravela alebo nie. Pravda, niečo tam bolo, ale bolo to vyblednuté do takmer nečitateľnosti a pravdepodobne roky zastarané.

„Ďakujem,“ povedal a usmial sa na ňu.

„Úprimne povedané, neviete, aké máte šťastie, že firma First Bus začala fungovať v severnom Cornwalle. Kedysi šiel do Camelfordu za týždeň len jeden autobus. Odišiel o 14.00 hod. v utorok a týždeň ste museli čakať, kým sa dostanete domov. Predstavte si, že by ste na týždeň uviazli v Camelforde? Väčšine ľudí stačí hodina.”

„To nie je bohviečo, však?”

Pani Greysonovej unikol Slimov jemný sarkazmus. „Teraz autobusy chodia aspoň dvakrát denne. Bol to Blair, ten to vyriešil. Odvtedy, čo sa Toryovci dostali späť, išlo všetko dole vodou. Išli po morskom bazéne v Bude, potom verejné toalety v...“

„Ďakujem, pani Greysonová,“ povedal Slim.

Pani Greysonová sa obrátila späť do kuchyne, ústa sa stále ticho pohybovali, ako keby slová naďalej vypadávali ako kvapky pretekajúceho kohútika, rukami nemotorne stískala niekoľko šekov a obálok s bankovými výpismi. Slim práve začal dúfať, že sa rozhovor skončil, keď sa zastavila a otočila sa späť. „Pôjdete dnes večer opäť na večeru?”

Penleven mal jediný obchod, ktorý sa zavieral o šiestej večer, a jednu krčmu, v ktorej prestali podávať jedlo o pol deviatej. Mal pol hodinu na to, aby sa dostal k svojmu osamotenému stolu v rodinnej miestnosti, alebo mal na výber polotovarové cestoviny a tuniakový sendvič tretiu noc za sebou. Aj keď mal Slim dôvody pre svoj predĺžený pobyt v Cornwalle, dodržiavanie jeho prezývky nebolo jedným z nich.

Prikývol. „Myslím, že áno,“ povedal.

„Nuž, nezabudnite svoj kľúč,“ povedala mu niečo, čo mu hovorila každú noc počas jeho trojtýždňového pobytu. „Nevstanem, aby som vás pustila späť dnu.”

3

Slim hore vo svojej útulnej izbe, prekvapivo veľkej pre dom, ktorý bol navonok dosť malý, vytiahol z ruksaku hodiny a vybalil ich z plastového vrecka.

O hodinách nevedel zhola nič. Vo svojom poslednom byte mal jeden lacný plast, ktorý tu predchádzajúci obyvateľ zanechal, ale ak bol zvedavý na čas, vždy používal svoju starú Nokiu alebo jedny zo svojich starých lacných náramkových hodiniek, ktoré používal, až kým neboli poškriabané do nečitateľnosti, a potom si kúpil ďalšie, podobné.

Hodiny boli drevené, obdĺžnikového tvaru a vyzerali ako zimná chata so špicatou previsnutou strechou a otvorom v spodnej časti pre chýbajúce kyvadlo. Ciferník s kovovými rímskymi číslicami, ktoré boli trochu fľakaté, bol obklopený vyrezávanými ornamentami: vzory zvierat a stromov, symboly, ktoré pravdepodobne predstavovali slnko a mesiac alebo ročné obdobia. V polkruhu pod ciferníkom bol tenký pásik pripomínajúci mesiac naklonený nahor alebo možno nedokončenú podkovu. Na jeho povrchu bolo urobených niekoľko nečitateľných škrabancov. Celé hodiny boli potiahnuté hrubým základným lakom, ktorý sa mal brúsiť a vyhladzovať, keď bol dizajn sfinalizovaný a zdokonalený.

Slim nechápavo pokrútil hlavou. Nikdy predtým sa s ručne vyrobenými hodinami nestretol. Ak si niekto našiel čas na vytvorenie niečoho tak komplexného, prečo to zabalil do vrecka a zahrabal na slatine?

Je zaujímavé, že napriek chýbajúcemu kyvadlu hodiny stále tikali, aj keď ručičky boli o niekoľko hodín mimo správneho času - teraz ukazovali takmer jedenásť - a spodok na mieste, kde sa vrece roztrhlo, bol vážne poškodený vodou. Slim sa pokúsil spodok odstrániť, aby sa pozrel dovnútra, ale bol pevne priskrutkovaný a bez vlastných nástrojov nechcel pani Greysonovú znova obťažovať pred rozvidnením. Drevo však páchlo rašelinou ako aj zatuchlinou od staroby. Slim si ľahko vedel predstaviť, že hodiny sú staršie ako jeho vlastných štyridsaťšesť rokov.

Slim vytiahol z rohového umývadla vlhkú handričku a hodiny utrel. Lak rýchlo dosiahol niekdajší panovačný lesk ako špina a prach mizli. Detaily vo vyrezávaní sa stali zreteľnejšími: myši, líšky, jazvece a ďalšia britská divá zver skrývajúca sa medzi zakrivenými ozdôbkami a oblúkmi stromov. Pevné cvaknutie hodinového mechanizmu naznačovalo mechanickú zručnosť výrobcu rovnako veľkú ako umeleckú. Ktokoľvek vyrobil tieto hodiny, urobil to s veľkou hrdosťou a mimoriadnou úrovňou zručnosti.

Slim ich postavil na komodu vedľa postele a potom si zobral kabát. Nastal čas jeho nočného treku do miestneho hostinca, dúfajme, že včas na to, aby stihol posledné objednávky jedla. Už tretiu noc za sebou ozaj nemal chuť na kuracie a hubové rezance. Nieže by nemal rád cestovinový polotovar, ale malý dedinský obchodík sa zásoboval iba jednou príchuťou. V jednu noc, keď sa vzchopil a kúpil plechovku fazule a párkov, zistil, že je tri mesiace po záruke.

Keď po zotmení vyrazil do slabého mrholenia, ktoré bolo hlavnou charakteristikou vresoviska Bodmin a jeho okolia, nemohol prestať myslieť na hodiny.

Keby našiel mešec zlata, nemohlo to byť tajomnejšie.

4

„Kto ste vlastne, pán Hardy?“ Povedala pani Greysonová a zadržala tanier s raňajkami vo vzduchu, ako keby jej doručenie na stôl pred ním záviselo od jeho odpovede. „Myslím tým, ubytujete sa tu v mojom penzióne uprostred ničoho na celé týždne a jediné, čo robíte každý deň, je chodiť po rašeliniskách alebo sa túlať po dedine. Ste tu z nejakého konkrétneho dôvodu?”

Slim pokrčil plecami. „Som zotavujúci sa alkoholik.”

„Napriek tomu večeriate v Crowne každú noc?”

„Hovorte tomu pokánie,“ povedal Slim. „Konfrontujem svojich osobných démonov. Navyše vždy sedím v rodinnej miestnosti, mimo dosahu chlastu.“

„Ale prečo tu? Prečo práve Penleven? Ak by som si nevšimla, že si nedokážete zapamätať základné veci, ako napríklad vziať si kľúč od vchodových dverí, keď idete von, predstavovala by som si, že by ste sa mohli tu skrývať ako špión.”

Slim pokrčil plecami. „Nemohol som si dovoliť ísť do zahraničia. A vždy ma priťahoval Cornwall, najmä chladné, temné a nevýrazné časti, ktorým sa väčšina ľudí vyhýba.“

„Nuž, nič také nie je ako Penleven,“ povedala pani Greysonová s miernym sklamaním, ako keby kedysi mala príležitosť odísť, ale svoju šancu premrhala. „V dedine je len pár stoviek ľudí, ale aspoň nie sme mesto zimných duchov ako mnohé pobrežné dediny.”

„Mesto duchov?”

„Boscastle, Port Isaac, Padstow... všetko sú to prázdninové domovy. V lete prosperujúce, v zime opustené. Možno nie sme uponáhľaná komunita, ale v obchode alebo krčme je vždy aspoň priateľská tvár.“

Pri príležitostiach, kedy sa Slim odvážil objednať si jedlo z Crownovho baru, videl niekoľko priateľských tvárí, ale aj veľa potláčaných trápení, skĺznutých cez pollitre a hľadiacich do prázdna. Možno to bolo zimou - v noci vietor zavýjal a dosť silno rachotil oknom, niekedy sa bál, že ho vytrhne zo steny a na ceste hore k penziónu bola poriadna tma, nie ako keď je tma v meste, na čo bol Slim zvyknutý. Alebo možno to bolo tým, že v týchto častiach nebolo veľmi o čom hovoriť. Slim nemal v telefóne žiadny signál, pokiaľ nepochodil kilometer do kopca smerom k A39, ale pre niekoho, kto chcel viac zabúdať, než počuť, to bola ideálna situácia.

Akoby sa pani Greysonová vzdala honby za útržkom klebiet, ktorý by mohol nakrátko povýšiť jej status medzi statočne klebetnými staršími členmi komunity, položila Slimove raňajky a ustúpila, založila ruky a niekoľko minút predtým stála v pozore. Zrazu sa otočila na opätkoch a odpochodovala späť do kuchyne. Slim zostal v stiesnenej jedálni penziónu sám: tri stoly pritlačené tak tesne k stenám, že poznačili tapetu, a jeden plávajúci v strede, akoby bol zabudnutý. Pani Greysonová, na znak vzdoru proti jeho opovážlivosti zaťažovať ju svojimi vecami, každé ráno prestrela pre Slima najmenej žiaduce miesto na stole zastrčenom za dverami do siene. Jedálny lístok s tromi prečiarknutými možnosťami zo štyroch pozostával iba z kapustníka s občasnou pomocou pečenej fazule ako prílohy. Slim mal také vetry, že musel v noci okno svojej spálne nechať otvorené.

Hrianky boli prinajmenšom stále chutné a káva, aj keď jej chýbalo niečo, čo by Slim bol kedysi pridal, bola silná a chutila, ako keby bola uvarená včera, tak, ako ju mal Slim rád.

Rýchlo dojedol, zakričal vďaka pani Greysonovej a potom vyrazil, než ho mohla znova zahnať do kúta. Privítal ho vlhký vietor svišťajúci pri Bodmine pár kilometrov na východ, ktorý bol skutočnou výzvou pre jeho bundu, aby ho držala v suchu a teple. Aj keď boli slatiny suché, Penleven bol zahalený rovnakým hmlovým dažďom, ako keby vlastnil svoj vlastný mikrokozmický poveternostný systém.

Autobus meškal prijateľných desať minút a odviezol ho zdanlivo nekonečným meandrom zalesnenými údoliami po úzkych, hadovitých cestách, až sa nakoniec vynoril v údolí pekného mesta Tavistock. Rozliehalo sa pozdĺž rieky Tavy s príjemnou zbierkou historických ulíc lemovaných prekvapivo kozmopolitnými obchodmi. Slim si užil vzácny komfort ľudí a využil príležitosť na výmenu starého mydla v kúpeľni pani Greysonovej, kúpil si tričko z H&M a potom si dal obed v krčme Wetherspoons. Keď turnaj rugby na veľkej obrazovke skončil, rozhodol sa vrátiť k svojmu zámeru: Našiel krytú tržnicu pri rieke a spýtal sa na predajcu starožitností. Traja ľudia odporučili Geoffa Bunceho, majiteľa bazáru, zastrčeného v severovýchodnom rohu vedľa rušnej kaviarne.

„Potrebujem si dať ohodnotiť hodiny,“ povedal Slim bielo-bradatému Buncovi, ktorý vďaka svojmu obvodu pása a bujnej brade vyzeral ako Santa mimo sezóny, pričom tento dojem podčiarkovali traky, ktoré sa mu tiahli cez vyčnievajúce brucho.

„Ukážte.”

Bunce niekoľkokrát otočil hodiny, spokojne si mrmlal pod nosom a občas sa podozrievavo pozrel na Slima s prižmúrenými očami.

„Môžem ich otvoriť?”

„Samozrejme.”

Keď sa Bunce pustil do práce so skrutkovačom, Slim sa posadil vedľa svojho stola a nechal oči skĺznuť po policiach a škatuliach naložených haradurdami. Nie tak starožitnosťami, ako skôr zaprášeným a dávno zabudnutým odpadom z minulosti.

„Ste priateľom starého Bircha?“ Povedal Bunce náhle.

„Čo?”

Bunce vytiahol obálku poškodenú vodou.

„Starý Birch. Amos.”

Slim sa zamračil a premýšľal, či Bunce neskĺzol do cornwallského dialektu. Potom s náznakom frustrácie muž zopakoval: „Amos Birch. Muž, ktorý vyrobil tieto hodiny. Žil v Trelee, neďaleko vresoviska Bodmin. Vlastnil farmu. Spočiatku predával svoje hodiny priamo tu na trhu Tavistock, než sa stal známym. Bol to váš priateľ?”

„Áno, priateľ.”

„Tak toto hádam patrí vám.“ Muž potriasol obálkou, ako by chcel Slimovi pripomenúť jej existenciu.

Slim ju zobral a okamžite pocítil starnúcu chúlostivosť papiera spojenú s vlhkosťou. Ak by sa ju pokúsil otvoriť, obálka by sa mu rozpadla v rukách a stratila by sa akákoľvek správa v nej.

„Aha, tu je to,“ povedal s nepresvedčivým úsmevom. „Hľadal som to.”

„Iste, pán...?“

„Hardy. John Hardy, ale ľudia ma volajú Slim.”

„Nebudem sa pýtať prečo.”

„Nie. Nie je to príbeh, ktorý by stál za to vyrozprávať.”

Bunce si znova povzdychol. Ešte raz otočil hodiny. „Nie sú dokončené,“ povedal a potvrdil, čo už Slim predpokladal. „Hádam, že vám to dal váš priateľ Birch ako darček? Nemohol to predať v takom stave, muž s jeho povesťou.“

„Zdá sa, že ste ho dobre poznali.”

„Priatelia zo školy. Amos bol o dva roky starší, ale v okolí nebolo veľa detí. Každý poznal všetkých ostatných.”

„Áno, tak je to v malých komunitách.”

„Nie ste odtiaľto, pán Hardy?”

Slim mal vždy pocit, že hovorí neutrálnym prízvukom, ale to ho samo osebe urobilo outsiderom na mieste, kde sa očakávali silné akcenty z Westcountry.

„Lancashire,“ povedal. „Ale strávil som veľa času v zámorí.”

„Armáda?”

„Ako to viete?”

„Vaše oči,“ povedal Bunce. „Vidím v nich duchov.”

Slim urobil krok späť. Začal sa mihať kotúč nechcených spomienok, ktorý striasol a vytesnil.

„Boli ste tiež na vojne?”

„Falklandy. Čím menej sa o tom hovorí, tým lepšie.”

Slim prikývol. Mali aspoň spoločnú reč. „Myslím, že som vás už zdržal viac než dosť...“

„Dostanete za to niekoľko stoviek,“ povedal Bunce a náhle zdvihol hodiny. „Možno trochu viac, ak ho dáte do aukcie. Je mnoho zberateľov hodín Amosa Bircha, ktoré sú vzácne. Tieto nie sú dokončené a majú nejaké kozmetické poškodenia, ale stále je to originál Amos Birch. Bývali vyhľadávané. Amos bol pravým remeselníkom dávno predtým, ako bolo remeslo znovu v móde.”

„Bol?”

Bunce sa zamračil a Slim cítil, ako mužove oči rozoberajú každú niť jeho lži.

„Záujem o Amosa Bircha upadal potom, čo zmizol.”

„Potom, čo ...?”

„Ste si vedomý, či nie, pán Hardy, že váš priateľ je nezvestný viac ako dvadsať rokov?“

5

Osamelá krčma Crown & Lion, ktorá bola na samom okraji Penlevenu a ktorú oddeľoval od najbližšieho sídla domov múr stromov ako vyhýbajúci sa sused, nikdy nevyzerala príjemnejšie. Z jedinej autobusovej zastávky v dedine Slim nemal inú možnosť, ako prejsť okolo nej, aby sa dostal k penziónu, a zatiaľ čo často večeral v jeho strapatej rodinnej miestnosti s malou túžbou po alkoholickom nápoji, ktorý by zmietol posledné tri mesiace zotavovania mihnutím prižmúreného oka miestneho obyvateľa, dnes v noci cítil príliš veľa zo starého napätia, nervózneho nepokoja, ktorý ho vždy tlačil cez okraj. Ľudia hovorievali, že kto je raz alkoholik, vždy je alkoholik, a zatiaľ čo Slim mal nádej, že si jedného dňa dopraje príležitostné pivo, tie dni kontroly a spokojnosti bez démonov boli ďaleko. Venoval svetlám v okne krčmy jediný túžobný pohľad, potom zrýchlil krok a ponáhľal sa preč.

Po návrate do penziónu bolo ticho, ale cez zatvorené dvere vychádzal tlmený zvuk televízie. Slim otvoril dvere a uvidel pani Greysonovú spať v kresle pred elektrickým krbom. Diaľkový ovládač spočíval na stoličke vedľa nej, ako keby bola chcela stíšiť zvuk a potom usnúť.

Slim vyšiel hore. Hodiny si položil na posteľ a potom išiel von. Pol kilometra cesty pred jediným dedinským obchodom našiel Slim telefónny automat. Zavolal priateľovi späť do Lancashire. Kay Skelton bol odborníkom na lingvistiku a prekladateľstvo, Slim ho poznal zo svojich vojenských čias a predtým s ním spolupracoval. Slim vysvetlil starý list nachádzajúci sa v zadnej časti hodín.

„Potrebujem vedieť, čo je na ňom napísané, ak vôbec niečo,“ povedal Slim.