Posledné Vianoce Na Zemi

Andrea Lepri

POSLEDNÉ VIANOCE NA ZEMI

Preklad

Iveta Valkovičová

pôvodný názov

L’ultimo Natale sulla terra

Prvé vydanie

0111 edizioni – www.0111edizioni.it

slovenské vydanie - máj 2020

Vydavatel’: Tektime – www.traduzionelibri.it

© 2020 - Andrea Lepri

Tento román je dielom fantázie, akýkoľvek odkaz na skutočné fakty alebo ľudí je čisto náhodný

Všetky práva vyhradené

OBSAH

EPIZÓDA I Harryho prebudenie

EPIZÓDA II Maketa

EPIZÓDA III Mŕtve more

EPIZÓDA IV Havária UFO

EPIZÓDA V Jamesova frustrácia

EPIZÓDA VI Zenová záhrada

EPIZÓDA VII Pedrov skon

EPIZÓDA VIII Kupola

EPIZÓDA IX Nautilus

EPIZÓDA X Vo veľkej piramíde

EPIZÓDA I

Harry sa zmätene rozhliadal okolo seba, ale oči sa mu od únavy zatvárali. Práve ho zobudilo neskutočné, hlboké ticho, takmer neprirodzené, ako keby odrazu všetok život opustil tento kút sveta, v snahe vyhnúť sa akejsi neznámej hrozbe. Vanul čerstvý a vlhký vánok, ktorý bolo ledva cítiť. Osamelý, náhly poryv otriasol červenkasto žltým lístím javorov, ktoré inak vždy stoja bez pohnutia, ako na pohľadnici. Pozorujúc tmavé nebo nad svojou hlavou, posiate len tu a tam nejakou hviezdičkou, si Harry náhle uvedomil, že vôbec nevie či je skoro ráno alebo neskoro večer. Najprv ho toto všetko trochu vydesilo, avšak potom sa viac zahľadel na mraky vznášajúce sa nad Penobscot Bay a všimol si, že majú farbu ako za súmraku. Usúdil, že slnko asi práve zapadlo a začal sa rozhliadať zmätene okolo seba. Pritom s obavami uvažoval, či sa neoneskoril. Poškriabal si nedbalo štípanec na stehne a práve roztržito odťahoval ruku, keď tu odrazu cíti niečo nepríjemné a lepkavé. Pohľadom skĺzne dolu a uvedomí si, že obe kolená má odreté, a že ten lepkavý pocit je z ružovej rôsolovitej látky, ktorá mu preniká do rán a hojí ich tak rýchlo, že sa to zdá nemožné. Pozerá sa udivene ako sa mu rany hoja, až kým nie sú úplne zacelené. Potom sa nesmelo ohmatá na miestach, z ktorých ešte pred chvíľou vytekala krv a prekvapene si uvedomí, že ho to vôbec nebolí. Premýšľa, ako sa mohol asi zraniť. Bol si istý, že nespadol z nijakého stromu, pretože kvôli panickému strachu z pavúkov zvyčajne po stromoch neliezol. Potom ho napadlo, že asi spadol z bicykla, ale nakoniec usúdil, že aj to nie je veľmi pravdepodobné. Veď už je veľký a podobné veci sa mu už dlhšiu dobu nestávajú ... a bol presvedčený, že na niečo také by sa dobre pamätal! Mrzutý, zo všetkých tých záhad, si niekoľkokrát prešiel prstami po čiernych vlasoch, hladkých a rovných, a odul spodnú peru, aby sa sústredil a pokúsil sa usporiadať si svoje myšlienky. Nakoniec si rezignovane povzdychol. Nedokáže tomu všetkému uveriť, ešte nikdy predtým sa mu také niečo nestalo. Možno, že len zaspal. Ale čo sa stalo s jeho kolenami? Zvuk niečoho, čo akoby zápasilo zúrivo vo vode ho zrazu vyruší a odkloní tok jeho myšlienok inam. Postaví sa na nohy a skákavými krokmi sa odoberie smerom k potoku, aby sa pozrel, čo sa deje. Zachytí sa na nízky vyčnievajúci konár a pozorne otočí okolo stromu na brehu, aby sa nepošmykol a nespadol dolu a zistí, že je tam jeho udica. Je práve tam, kde ju obyčajne zvykol dávať, medzi dvoma skalami, v blízkosti malého meandru potoka, čo vyteká z jazera Megunticook Lake. Obrovské pstružisko práve vytrvalo vyskakuje z vody, v snahe uvoľniť sa z háčika. Harry sa úpenlivo snaží spomenúť si, či bol v momente, keď ryba začala zaberať, ešte hore. A ak ešte nespal, aká bola jeho posledná myšlienka.

Medzitým lesík pomaly znovu ožíva. Vetva, ktorá sa náhle rozkýve, ako by oznamovala, že už nadišiel čas, kedy veveričky skáču po stromoch, aby potom zišli dolu a hľadali si niečo pod zub na zemi. Spoza neďalekého kríka, v smere proti prúdu potoka, vykukne vydra, ktorej pozornosť upútal hlučný pstruh. V snahe nenechať si uniknúť ľahkú korisť, skočí do vody a špliechajúc sa rozhodne vyberie smerom k rybe. Tá, keď ju zočí, sa začne ešte zúrivejšie trhať. Je si vedomá, že už nemá úniku.

Vzdialené zvonenie zvonov Rockportského kostola oznamuje, že nadišiel čas večere. Harry, prepadnutý znovu myšlienkou na návrat domov, sa začína obzerať po svojom milovanom mountain biku. Bojí sa oň, pretože presvedčiť rodičov, že už je schopný chodiť na bicykli, bol nadľudský výkon. Preto vždy, keď sa vybral k potoku, oprel si ho o najbližší strom. Ale najprv si udicu starostlivo zabalil do handry, aby ho náhodou nepoškriabal. Teraz však našiel bicykel pohodený nedbanlivo na zemi. Rýchlo ho zdvihol a zamračene si ho centimeter po centimetri prehliadal, aby sa ubezpečil, či nie je poškodený. Odrazu cítil, ako ho niekto pozoruje. Opäť sa rozhliadol okolo seba, ale v tme, ktorá sa stávala čoraz hustejšou, mu všetko naháňalo strach. Pred niekoľkými dňami, sa jeho otec ponúkol, že mu na korman namontuje baterku. Harry s tým nesúhlasil a povedal mu, že potom by už bicykel nebol taký pekný. Teraz svoje rozhodnutie oľutoval. Svetlo by sa mu v tejto situácii náramne hodilo. Nové a stále intenzívnejšie zvuky svedčili o tom, že les ožíva čoraz viac a intenzívnejšie. A keď Harry poprvýkrát začul spev nočných vtákov, tak sa vyľakal, že si len želal, aby sa nestretol s medveďom. Založil si okuliare, ktoré mal zavesené, aby ich nestratil, na gumičke a upravil si ju na zátylku. Všimol si, že jedna šošovka bola poškriabaná a popraskaná a znovu v duchu premýšľal, čo sa mu to, do frasa, len mohlo stať. Potom si vyrovnal pravú ruku a zase ju ohol, aby si dal hodinky priamo pod nos. Nosil ich len tak, zo zvyku, pretože vlastne vôbec nepoznal hodiny. Ale vedel, že už je neskoro, a tak si v dramatickom geste položil ruku na čelo a rozhodol sa, aj keď dosť neochotne, že náčinie nechá tam, kde je, lebo nemá čas, aby ho mohol zbaliť. Povedal si, že sa vráti na druhý deň, aby si ho zobral. Ľutoval, že nemôže vziať so sebou pstruha, pretože to bola možno najväčšia ryba, akú kedy chytil. Ale už ho ani nebolo počuť. Znamenalo to, že pravdepodobne skončil v bruchu vydry. Harry si ju predstavil, ako sa vrátila do svojej nory, celá šťastná aby sa mohla poriadne vyspať, pretože vďaka nemu dnes večer už nemusí loviť. Pokrčil ramenami a povedal si, že má teraz oveľa dôležitejšie veci, na ktoré sa musí sústrediť. Napríklad nato, že jeho rodičia sa o tomto čase už oňho strachujú a určite sú nahnevaní. Takže aj keď mal trochu strach, musel sa vydať domov skratkou. Bez rozmýšľania zdvihol batoh, v ktorom mal desiatu a všetky svoje poklady a prehodil si ho cez plece. Nešikovne si sadol na bicykel a zaprel sa do pedálov. Mal trochu problémy, aby udržal rovno korman. Ale keď ho už vyrovnal a cítil sa bezpečne, pustil sa strmhlav cestou po okraji lesa rýchlosťou blesku, až sa rýchlo dostal na druhú stranu. Našiel sa na obrovskej lúke, cez ktorú ešte musel prejsť niekoľko stovák metrov. Potom zahol doľava, na somársky chodník, vedúci pozdĺž údolia medzi Payson a Camdene, až kým sa nedostal na križovatku. Odkiaľ už viedla cesta do mesta. Strihol si to však cez pole s cukrovou repou. Dával pozor, aby sa držal čo najďalej od strašiaka, lebo kdesi počul, že v noci sa strašiaky snažia chytiť každého, kto sa k nim priblíži. Nakoniec vyliezol na vrchol kopca Camden Hills, kde sa, celý zadychčaný, zastavil.

Vyzliekol si modré polotričko a nechal si na sebe len biele tielko z patentového úpletu. Tričkom si utrel pot z čela a na chvíľu sa zahľadel na more, ktoré bolo osvetlené pozdĺž pobrežia množstvom svetiel. Večerný trajekt, sprevádzaný nízko lietajúcimi čajkami bol osvetlený početnými reflektormi, ktorých svetlo sa odrážalo v tisíckach odleskov od tmavého povrchu lode. Práve sa plavila cez Penobscot Bay a privážala domov ľudí, dochádzajúcich denne na ostrov Deer Island. Harry sa pozrel smerom do údolia, v smere k Rockportu. Jeho dom bol vzdialený odtiaľto len asi štyri alebo päť minút cesty. Počas dňa by bol dokonale schopný rozoznať strechu z tmavej bridlice. Namiesto toho videl len zmätené záblesky červených a modrých svetiel, ktoré sa predierali cez koruny jaseňov. Od prekvapenia vypúlil oči. Potom ich zase prižmúril, aby sa mohol lepšie prizrieť a uvedomil si, že svetlá prichádzajú práve zo záhrady jeho domu. Stislo mu srdce, keď si uvedomil, že sa mohlo niečo stať jeho rodičom. Potom priviazal tričko o rám bicykla, postavil sa na pedály a s úzkosťou sa hnal dolu strmým svahom, nedbajúc na štrk a výmoly, ktoré mu mohli kedykoľvek spôsobiť škaredý pád.

James už hodiny chodil sem a tam po záhrade a cítil, že už dlho nevydrží a zrúti sa od vyčerpania a zúfalstva. Už od rána si rozdelil deň na etapy podľa zvykov svojho syna. Zakaždým, keď sa priblížil čas nejakej preňho dôležitej udalosti, ako napríklad film v telke o druhej, alebo olovrant o štvrtej, či dokument o egyptológii o piatej, dúfal, že ho uvidí, ako sa vracia späť. Ale nič sa nedialo. Ešte raz sa zastavil a pozrel znovu na hodinky. Práve odbilo osem a začínal sa kreslený film Scooby Doo. Po Harrym však nebolo ani stopy. Pokrútil hlavou a znovu začal chodiť po záhrade ako robot, odháňajúc od seba komáre. Zahĺbený do seba a do svojej úzkosti si ani nevšimol, že rozšliapal svoj obľúbený záhon, lemovaný fialkami, do ktorého plánoval o niekoľko dní zasadiť veľkú vianočnú jedľu. Pocítil nevoľnosť a rozopol si prvé dva gombíky na košeli, ako keby mu toto jednoduché gesto malo pomôcť. Aj keď už bola polovica decembra, tento rok akoby leto nechcelo skončiť. Lúky boli, namiesto snehu a ľadu, pokryté voňavými kvetmi a teplota sa pohybovala aj naďalej okolo tridsiatich stupňov. Aj kvôli tomu James v poslednom čase zvykol hodiť do seba niekoľko Budweiserov, preklínajúc pritom teplo a dusno. Jeho žalúdok sa mu z nich poriadne roztiahol a uniforma zástupcu šerifa, farby khaki, mu začala byť priúzka. Aj keď oficiálna veda bola ešte dosť ďaleko od toho, aby uspokojivo vysvetlila tento nepochopiteľný jav, odborníci na celom svete sa zhodovali v tom, že klíma sa definitívne zbláznila a že bude ťažké obnoviť jej normálny stav. V prospech ich teórie, ktorú mnohí považovali za absurdnú, svedčil aj fakt, že na mnohých miestach na Zemi sa začali meniť savany na púšte a naopak. Celé ekosystémy sa zbalili a rýchlo sa presťahovali tam, kde boli lepšie životné podmienky. Nechali tak v nemom úžase vedcov mnohých vedných disciplín. James sa zastavil a zdvihol pohľad k nebu, posiatemu hviezdami. Potom si zapchal uši, aby aspoň na chvíľu nepočul hluk okolo seba. Zavrel oči a počítal do desať. Zhlboka pritom dýchal v nádeji, že keď ich otvorí, prebudí sa konečne vo svojej posteli, a bude ďakovať bohu zato, že to všetko bola len zlá nočná mora. Prípadne, by bol ochotný stať sa dokonca obeťou žartu organizovaného nejakým treťotriednym autorom Reality Show, len preto, aby mohol ihneď objať svojho syna. Keď však otvoril oči a uši, znovu ho čakali rovnaké chaotické zvuky a rovnaký ohňostroj žiariacich čiastočiek, lesknúcich sa inovaťou, rovnaké farebné záblesky pretínajúce tmu a rovnaký zmätený štekot unavených psov. Niekto vydával rozkazy, niekto rozdával kávu a čaj, zopár ich chodilo s blokom a ceruzou, vypytujúc sa a zapisujúc si do bloku odpovede. Jeden chlapík bol pri poľnom rádiu a značil si niečo zvýrazňovačom s obrovským hrotom do topografickej mapy. James začína znovu chodiť sem a tam, keď tu jeho žena Eve

ho chytí pod rameno. Snaží sa zastaviť jeho šialené pobehovanie a ťahá ho späť. Inú ženu by bola stiahla jeho mohutná postava a rozhodný krok. Ale ona bola omnoho vyššia ako on, štíhla, s atletickou postavou. Klasický nordický typ, s dlhými popolavo blonďavými vlasmi a modrými očami, ktoré boli také jasné, že na prvý pohľad vyzerala takmer ako albína. Otrávená tým, že sa ju za sebou snažil ťahať ako príves, trhla ním a prinútila ho zastaviť. Potom sa mu naliehavo pozrela do očí.

„Čo je? „ ozval sa on podráždene.

„Ešte sa ma aj pýtaš? Mal by si sa pozrieť niekde do zrkadla, možno by ti to došlo.“ odpovie Eve. James sa len zasmeje.

„Opýtaj sa doktora Parkera, či ti nepichne niečo na ukľudnenie.“ dodá ona tónom, ktorý sa Jamesovi zdá až príliš ohľaduplný.

„Už s tým zase začínaš... Prečo by som mal brať lieky na ukľudnenie?“ odvetí nervózne. Ešte predtým, než stihne Eve odpovedať, zamieša sa medzi nich doktor Adam Parker, s tými svojimi tenkými fúzikmi a okrúhlymi okuliarmi, ktoré mu dodávajú výraz intelektuála a neodmysliteľným motýlikom. Vyzerá ako figurína zo starožitníctva.

„James, počuvajte ma, prosím. Nespíte už viac ako 24 hodín, oči máte podliate krvou a žily na krku a na spánkoch navreté. Vravím vám to pre vaše dobro. Mal by ste si trochu pospať, pretože ak to takto pôjde ďalej, riskujete, že sa veľmi rýchlo zrútite. Skúste si zmerať tlak. Som si istý, že bude strašne vysoký.“ vysvetlil doktor s vážnym výrazom a prezeral si ho skúmavo zhora dolu, tými svojimi malými svetlými očami.

„Kým sa Harry neobjaví, nemám v úmysle oddychovať, je to jasné? A ak to, že tu budem naňho čakať znamená, že sa zrútim, tak sa zrútim“ odvetí James chrapľavo pozerajúc cez lekárovo plece. Snaží sa v dave nájsť človeka, čo roznáša kávu.

A potom to, ako sa cítim alebo necítim je len moja vec. A ak...“ pokračuje, keď sa odrazu objaví Helen. „Prepáčte“ vraví a položí ruku na volné Jamesovo predlaktie, aby upútala jeho pozornosť. Eve si to všimne a žiarlivo sa na ňu pozrie. Alebo sa len jednoducho dovoláva svojho vlastníckeho práva. Helen vyzývavo odpovie na jej pohľad a upraví si šerifovskú hviezdu na prsiach. Potom sa obráti na Jamesa:

„Musím sa vrátiť na základňu a zorganizovať všetko na zajtrajšok“ vraví mu a na znak solidarity mu ešte trochu viac zovrie pažu. Eve ju znovu prebodne očami.

„Jasné, chápem“ prisvedčí a hryzie si pritom hornú peru.

„Dobre. Ak bude niečo nové, zavolaj mi, prosím.“

„Ok, šefe, budem ťa infomovať. Vďaka za všetko“ odpovie smutne, s obavou, že dnes večer, už žiadne správy jednoducho nebudú.

„Nevzdávaj sa, som si istá, že už čoskoro uvidíš Harryho ako sa na tom svojom bicykli priženie zhora, od cesty "snaží sa ho povzbudiť.

„Dúfam, že máš pravdu ... len jednoducho nemôžem pochopiť, prečo to urobil. V poslednej dobe sme ho ani len nevyhrešili a nemal jediný dôvod utekať z domu ..." dodal a pomaly pokrútil hlavou.

„Ja si nemyslím si, že utiekol z domu. Bol by nechal aspoň odkaz, aby vo vás vyvolal pocit viny, " namieta Helen potom, keď sa nad tým trochu zamyslí. „V každom prípade vydrž, uvidíš, že nakoniec bude všetko v poriadku. Uvidíme sa zajtra.“ dodá a vzdiali sa v smere služobného auta, schválne ignorujúc Eve. Pred nastúpením do Jeepu ešte zastaví a vydá pokyny agentom a dobrovoľníkom, aby na druhý deň po úsvite, ak medzitým nebude niečo nové, každý vedel, čo robiť a aby sa zbytočne neplytvalo drahocenným časom na zbytočné reči.

Eve sa znovu obráti k Jamesovi:

„Miláčik... nechcem byť otravná, ale prečo si niečo nevezmeš?“ Snáď niečo slabšie. Nie na spanie, len aby si si mohol oddýchnuť.

„Asi sme sa nepochopili“, vyhrkne veľmi hlasno, až všetci naokolo spozornejú, „ja si vôbec nechcem oddýchnuť! Pokiaľ si si ešte nevšimla, som v tomto stave preto, že sme, aj napriek všetkému vynaloženému úsiliu, ešte nenašli nášho syna! Niet po ňom ani stopy, v okruhu piatich míľ, ani po jeho bicykli. A ak to chceš za každú cenu vedieť, nechápem, ako dokážeš zostať taká pokojná, a predovšetkým nechápem, prečo sme sa ešte neobrátili na odborníkov! Už je mi to teraz jasné. Harry bol unesený a títo ľudia nám ho určite nepomôžu nájsť, napriek všetkej ich dobrej vôli!“

„Ale, naozaj? Tak keď si to myslíte, prečo si vášho syna nehľadáte sám?“ ozve sa chovateľ psov plemena Beagle, ktorý zorganizoval improvizovanú jednotku stopovacích psov. James odpovie prázdnym pohľadom a pokrčením ramien.

„Únos? Sme úplne normálna rodina, žijeme v zapadnutej dedine, kde sa ľudia živia pôdou a rybolovom. Kto by už len mal uniesť nášho syna? Kvôli čomu?“ odpovie Eve, rozpačito.

"Neviem. Ale som presvedčený, že sa musíme obrátiť na odborníkov, už som ti to vravel! Čo si myslíš, že nášho Harryho nám nájdu títo tam? Dodá nahnevane James a ukáže na improvizované pátracie tímy skladajúce sa z ľudí z dediny, ktorí sa práve vracajú na základňu. Zotmelo sa už a nebolo možné pokračovať v pátraní. Muži a ženy sa v malých skupinkách vynárajú z lesa, unavení a smutní. Dávajú pozor, aby sa im ich pohľady nestretli s pohľadom Eve či Jamesa. Niektorí unavene skladajú na zem baterky a ruksaky, vymieňajúc si pritom depresívne pohľady. Ktosi zakričí na psa, ktorý naháňa zajaca a stratil sa opäť v lese. Ktosi ďalší zas vojde do stanu, kde je improvizovaný generálny štáb.

„Ale prečo? Doposiaľ boli snáď úspešnejší tvoji kolegovia a tvoja šéfka? Bol snáď úspešnejší šerif? odsekne nahnevane Eve a ukáže na Helen, ktorá dáva posledné pokyny svojim ľuďom. James sa chystá odpovedať, ale doktor mu položí ruku na rameno, aby upútal jeho pozornosť.

„Ja by som nechcel vyzerať... James, nehnevajte sa, že sa do toho miešam, ale neverím, že vášho syna mohol niekto uniesť. Dobre viete, že Harry nie je chlapec, ako všetci ostatní. Hociaká banalita, ktorá by iné dieťa nechala úplne ľahostajné, napríklad pád z bicykla, mu mohla spôsobiť emocionálnu traumu. Harry možno stratil zmysel pre orientáciu, alebo možno…“

„Ušetrite si tie reči.“ skríkol James a prudko striasol zo seba jeho ruku. Helen už sedela za volantom svojho Cherokee a práve ho chcela naštartovať, keď tu zrazu počuje krik. Otvorí okno a vystrčí hlavu z auta, aby zistila, čo sa deje. James priblížil svoju tvár na niekoľko palcov k doktorovej a zdalo sa, že už už vybuchne. Helen vedela, že mu je antipatický a bála sa, že by mohol urobiť nejakú hlúposť. Niektorí dobrovoľníci mierili k obom súperiacim, s úmyslom upokojiť ich. Helen sa zasa snažila zistiť, či by nebolo vhodné aby zasiahla osobne.

„Pozrite, môj syn nie je idiot, má len Downov syndróm! Harry šiel loviť ryby na Payson Corner sám, hádam, miliónkrát. Dobre jazdí na bicykli a nestratí sa na prekliatych piatich míľach. „Je to jasné, pán doktor?“ kričí James, keď zrazu náhly pohyb vzadu za davom upúta pozornosť Helen. Bola by schopná rozpoznať tú postavu aj na sto míľ ďaleko.

Helenino srdce začne bláznivo búšiť. Ako pred niekoľkými minútami predpovedala Jamesovi, chlapec sa odrazu materializoval za plotom, ohraničujúcim východnú stranu jeho majetku. Harry siahol až na dno svojich síl, aby rýchlo zišiel dolu strmou cestou, ktorá končila pri bráne do záhrady. Tu sa zastavil, pozeral na odohrávajúcu sa scénu a zadychčaný oddychoval. Nechápal prečo celá tá mobilizácia, ale aj tak sa na ňu fascinovane pozeral ako na nejaký film. S úľavou, pretože jeho rodičia boli obaja tam a na prvý pohľad sa zdalo, že sú v poriadku.

„Vďaka Bohu“ zašepkala Helen a priložila si ruky k ústam, Zoskočila z džípu a rozbehla sa k Harrymu, ktorý medzitým prešiel ešte zopár metrov a zastavil neďaleko od Jamesa. Ešte chvíľu pozerá udivene na celé to predstavenie. Potom zoskočí z bicykla a klesne na kolená, ako keby ho všetky sily razom opustili.

„Harry!“ skríkne Helen, keď ho vidí padať. Ostatní sa otočia a vybuchnú od radosti. Potom nasleduje oslobodzujúci euforický potlesk. James sa ako prvý priblíži k svojmu synovi a doslova ho vytrhne z Heleninho objatia.

„Ocko, hneváš sa, však?“ Viem, že som sa oneskoril, ale nie je to moja vina. Asi som zaspal.“

„Zaspal si? „ Zopakuje James. „Nebol si doma od včera, od druhej poobede, a teraz je osem hodín večer! Bol si preč tridsať hodín. Môžeš mi povedať, kde si, do čerta, bol? "skríkne a chytí ho za ohnuté ramená.

„Ja... ako od včera?“ nerozhodne sa pýta Harry a začne premýšľať nad nejakou výhovorkou. Nevie však, čo povedať a tak previnilo hľadí na otca. Oči mu zvlhnú a pery sa mu začnú triasť. Chce sa mu plakať, lebo je presvedčený, že mu nikto nikdy neuverí.

„Prestaň, nevidíš, že mu nie je dobre? Nechaj ho!“ kričí Eve odstrkujúc preč Jamesa. Potom vezme Harryho za ruky a pomôže mu vstať. „Neboj sa zlatko, všetko je v poriadku! Poď, ideme dovnútra“ pošepne mu a objíme ho ochraňujúco okolo pliec. Kývnutím hlavy vyzve doktora aby ich nasledoval. James ešte vždy zmätený, ich pozoruje ako vchádzajú do domu. Chcel ísť s nimi, ale nedokázal pohnúť ani brvou. Ako povolilo napätie dostavila sa vlna únavy, ktorá so sebou strhla preč všetku energiu, ktorá mu ešte zostala. Odrazu sa z kríkov, ktoré lemovali pás zelene v zadnej časti domu, vynoril Harryho pes a vrtiac chvostom bežal k nemu.

«Toby!» zakričal Harry a natiahol ruku, aby ho pohladil. Pes sa však nečakane zastavil niekoľko stôp od neho a potom zas ustúpil dozadu asi o meter, akoby sa chcel vyhnúť kontaktu. Zdvihol ňufák a zavetril. Spustil uši, ohol chrbát a vtiahol chvost medzi zadné nohy. Znovu zavetril a vzdialil sa ešte viac od chlapca. Potom naježil chrbát, vyceril zuby a začal vrčať. Nakoniec sa, pripravený k útoku, prikrčil.

„Toby...“ sklamane mrmle Harry a pohne sa smerom ku psovi. James však vycíti, čo bude nasledovať a vyštartuje, s úmyslom, zabrániť najhoršiemu. Stihne ešte povedať „Toby, čo to...“ a hneď potom sa pes vrhne na Harryho a zhodí ho na zem. Zahryzne sa mu do predlaktia, ktoré chlapec inštinktívne zdvihol, aby sa chránil. Potom sa zastaví asi na centimeter od jeho tváre a začne znovu hrozivo vrčať. James založí psovi obojok a zdvihne ho zo zeme, aby ho zneškodnil. Cíti ale, že pes hádže sebou tak silno, že v každom okamihu hrozí, že sa mu vyšmykne. Pocit stekajúcej krvi svedčí o tom, že pazúry na zadných labách silnej Collie mu spôsobili ranu na stehne pravej nohy. „Rýchlo odnes ho dovnútra, nedokážem ho viac udržať“ s krikom volá smerom k Eve. Tá pomáha Harrymu, aby sa zodvihol a rýchlo ho odtiahne do domu. Doktor schmatne koženú brašnu a ponáhľa sa za nimi. James už teraz pustí psa. Ten sa rozbehne k zatvoreným dverám, kde parkrát zašteká. Vyskočí ešte na dvere, ako by ich chcel otvoriť. Hneď potom odíde do svojej drevenej búdy, kde ešte chvíľu kňučí a zavýja. James sa vyberie za ním, s úmyslom potrestať ho, ale už po prvom kroku to vzdá, lebo noha ho neznesiteľne bolí. „Už nám chýbal len bláznivý pes...“ mrmle si, ešte stále zmätený a poškrabe sa po hlave. Tie výkyvy emócií ho úplne zničili.

Už bolo neskoro a dobrovoľníci boli unavení. Helen však vydala pokyn na demontáž Základného tábora. Výbava bude potrebná, ak by sa vyskytla krízová situácia niekde inde. Po skončení akcie poďakuje všetkým, ktorí sa zúčastnili na pátraní a zavelí na rozchod. V pohotovosti musí ostať akurát šofer sanitky, ktorý je podriadený doktorovi Parkerovi. Keď sa ukáže, že chlapec je v poriadku, bude môcť odísť aj on. James je ešte vždy mimo. Helen sa teda musí postarať o Harryho horský bicykel a uložiť ho v kôlni. Vie, že mu na ňom veľmi záleží, a že bude nahnevaný, ak ho nájde na druhý deň pohodený na trávniku. Zohne sa po bicykel a v tráve zbadá chlapcove hodinky. Vraví si, že ich asi stratil, keď padal od únavy na kolená. S úmyslom, vrátiť ich čo najskôr Jamesovi, si ich strčí do vrecka služobnej uniformy. Chytí korman bicykla a všimne si, že je pokrytý jemným svietiacim modrastým práškom. Intuitívne sa pokúsi zoškrabať ho nechtom malíčka, ale malá ranka na brušku prsta ju tak zabolí, že ju prinúti okamžite prestať. Potom pokrčí ramenami a odtlačí bicykel do kôlne. James sa konečne spamätal a pripojil sa k nej, keď bola už takmer pri plechových dverách kôlne.

„Čo so ti povedala?“ vraví mu a jej tvár žiari veľkým úsmevom.

„Ako obyčajne aj tentokrát si uhádla“ pripustil, „ale skoro som umrel od strachu. A potom pes...videla si čo stváral? Včera by sme si ani len nepomysleli, že by sa mohol takto divne správať.“

„Psy sú zvláštne, pravdepodobne mal Harry na sebe pach, ktorý sa mu nepáčil. „Teraz si už prestaň lámať hlavu nad zbytočnosťami, najdôležitejšie je, že tvoj chlapec je opäť doma, a hlavne, že je v poriadku. "

„Máš pravdu... ale naozaj by som rád vedel, kde strávil celú tú dobu ... Máš vôbec potuchy, ako dlho trvalo tých tridsať hodín?„

Helen mu to síce nepovedala, ale vedela to aspoň tak dobre ako on. Vždy cítila akési nevysvetliteľné puto k tomu chlapcovi. „Neboj sa, skôr či neskôr ti porozpráva všetko. Veď vieš aký je. Nepokúšaj sa ho však do ničoho nútiť. Mohla by medzi vami vzniknúť bariéra a potom sa uzavrie do seba ... buď trpezlivý a nechaj ho, aby sa sám rozhodol, kedy ti všetko porozpráva,“ poradila mu a ľahko mu stisla ruku, aby ho povzbudila. A tak, ako zakaždým, keď sa ich telá navzájom dotkli, obaja mali pocit, akoby nimi prešiel elektrický prúd. James odtiahol v rozpakoch ruku preč. Potom nie veľmi presvedčený prikývol, aj keď umieral od zvedavosti a chcel čo najskôr vypočuť svojho syna, aby sa dozvedel, čo robil celú tú dobu.