Posledné Vianoce Na Zemi

Eve a James dovečerali a usadili sa pred televízorom. Vlastne sa na nič nepozerali. Obaja boli zaujatí vlastnými myšlienkami a čakali na Harryho, ak by sa náhodou rozhodol zísť dolu. Chlapec sa naozaj objavil, asi po dobrých dvoch hodinách. Ale na rozdiel od toho, ako očakávali jeho rodičia, prešiel popri nich a ani si ich nevšimol. Vošiel priamo do kuchyne. Tam niečo zjedol a upratal po sebe. Trieskal pritom taniermi tak, ako to robil vždy, keď bol nervózny. Potom sa vrátil hore, tak ako prišiel. Bolo to jasné znamenie, že ešte stále je nahnevaný na svoju matku kvôli psovi. Po tomto výstupe Eve skonštatovala, že večer už skončil a šla naložiť do umývačky špinavé nádoby. Potom vyšla hore. James menil trochu kanály na televízore, v snahe nájsť niečo zaujímavé. Ale po niekoľkých minútach vypol televízor a aj on sa pobral hore, na poschodie. Mal za sebou už niekoľko prebdených nocí a usúdil, že by mu mohlo urobiť len dobre, ak by sa mu podarilo pospať si o niečo viac než zvyčajne. Keď sa nad tým zamyslí, dôjde k záveru, že zostať doma by neurobilo dobre, ani jemu, ani jeho synovi. Rozhodne sa teda, že zajtra ho odprevadí do skautského tábora, a potom pôjde do práce. Ich každodenný život sa tak zasa dostane do normálnych koľají. Eve vyjde z kúpeľne. James už takmer spí, keď si ľahne k nemu do postele. Cíti, ako sa roztiahne až na jeho polovicu a on, ako obvykle sa stiahne na okraj, aby sa vyhol nedorozumeniu. Ale ona sa k nemu priblíži ešte viac. Teraz už cíti kontakt s jej telom. Je akési teplejšie ako zvyčajne. Natiahne ruku, aby ju odstrčil späť, ale ona mu ju chytí a položí si ju na svoje nahé prsia. James zdvihne prekvapene hlavu. Ona ho otočí a pritiahne k sebe. Je to rýchle a tiché. A ako vždy za tmy. Než by ste napočítali do desať. Bez toho, aby si vymenili čo len bozk alebo pohladenie, alebo aspoň jedno slovíčko. Hneď potom Eve zaspí. On ostane bdieť a neprestáva sa sám seba pýtať, prečo sa už niekoľko dní dejú samé podivné veci, ktoré akoby nechceli skončiť. Najprv mu navrhla dovolenku a potom sa milovali. To mohlo byť predohrou k novému začiatku. Ale on sa neodvažoval uveriť tomu všetkému, a keď tak o tom premýšľal, došiel k záveru, že už ani vlastne nevie, či to naozaj chce.

Keď prezident čakal na to nepríjemné stretnutie, začal zvyčajnú relaxačnú partičku šachu proti svojmu počítaču a pomaličky sa ponoril do svojho vatovaného sveta reflexií. “Benjamin Hope… niekedy sa život dobre baví, keď sa hrá s menami ľudí. Ako môže mať človek s takým supím profilom a s takou mŕtvolnou farbou kože, podobné meno? Nehovoriac už o tom, že tých pár krát, čo sa ma požiadal o stretnutie mi priniesol len zlé správy... ako sa môže človek, čo sa takto podobá na hrobára, volať Maznáčik Nádej? pýta sa v duchu, keď ho náhle vytrhne z myšlienok zvonenie interfónu. Na lište v počítači zistí, koľko je hodín a rezignovane odfrkne. Nastal čas na obávané stretnutie.

„Ľudia, ktorých ste čakali, práve prišli“ informuje ho sekretárka cez interfón.

„Ďakujem, Elisabeth. Usaďte ich v predsieni, o dve minúty prídem po nich“ odpovie on.

„Ako si želáte, pán prezident.“

Muž si uložil rozohranú partičku a zavrel aplikácie. Upratal si písací stôl a do stredu položil dva objemné spisy, aby urobil dobrý dojem na hostí. Upravil si košeľu a vybral sa privítať ich. Na krátkej ceste k dverám prešiel popri vlajke Spojených štátov. Je umiestnená medzi filodendrónom a pachirou. Zastaví sa na chvíľu a bezradne sa na ňu pozrie. Ako v krátkom filme sa mu pred očami premietnu najdôležitejšie okamihy jeho cesty, ktorá sa začala kedysi dávno a doviedla ho až sem. A na chvíľu sa zamyslí nad tým, či všetko to úsilie a obete, ktoré musel priniesť, aby mohol teraz, v tomto momente, stáť pred touto vlajkou, skutočne stáli za to. Uvedomil si, že ďalšie odkladanie, by len predĺžilo jeho trápenie. Otrasie sa teda a rozhodne sa ísť otvoriť.

Helen leží na kovovom stole a dva hlasy v jej hlave jej opakujú, že sa nemusí ničoho báť. Nepamätá sa, ako sa dostala na toto miesto. Vie iba, že kontakt jej tela s chladnou oceľou stola, je neznesiteľný, a že sa jej chce utiecť. Ale jej telo nereaguje na príkazy. Cíti sa ako kus železa na magnetickej podložke. Otvorí oči, aby sa pozrela okolo, ale to čo vidí, jej spôsobí taký šok, že ihneď oľutuje, že to urobila. Je v nejakom laboratóriu. Zo stropu, vedľa lampy, ktorá svieti tak silne, až ju oslepuje, visia podivné stroje. Ich kovové chápadlá sa k nej hrozivo načahujú. Lesklé chirurgické nástroje sú umiestnené za radom, podľa veľkosti, na hornej polici vozíka, zaparkovaného po jej ľavej strane a na kovovej poličke tesne za ním je zbierka sklenených nádob s ľudskými plodmi. Helen sa zrazu cíti úplne stratená. Zažíva pocit, ktorý ešte nikdy predtým nezažila. Úplne rezignovaný strach. Jedna z dvoch tichých postáv v bielych plášťoch zoberie nejaký nástroj a natiahne ruku k jej bruchu. Telepaticky jej pritom stále opakuje, aby bola pokojná. Pocíti akési šteklenie. Keď si konečne uvedomí, čo jej idú urobiť, znovu sa pokúsi sa vymaniť. Nedokáže to však. Všetko okolo sa zdá byť ako z vaty. Cíti sa bezmocná a jediné, čo dokáže, je plakať. Zatvorí oči, aby nevidela čo jej robia. Pokúsi sa pozbierať všetku svoju energiu, aby mohla kričať a vyslobodiť sa. Hádže sebou, najsilnejšie ako vie, kričí, až ju jej vlastný hlas zobudí a ona spadne z lehátka. Ešte sa ani nestihne dotknúť zeme a už stojí na nohách. Zapne svetlo, a uteká do kúpelne. Skoro pustila do gatí od strachu. Keď vychádza z kúpelne zastaví sa na chvíľu pred zrkadlom v predsieni a opláchne si tvár chvejúcimi sa rukami. Pozerá sa dookola, ešte stále šokovaná. Aj keď už uplynulo niekoľko minút odkedy sa zobudila, tie strašné pocity na nej zostali nalepené ako druhá koža. Ako keby ani neboli produktom jej vystresovanej mysle, ale skôr spomienkami na skutočne prežitý zážitok. Ale však, opakuje si, aby sa ukľudnila, bola to len prekliata nočná mora. Vedela, že v tom sne bol aj Harry. Nepodarilo sa jej vidieť ho, ale bola si istá, že tam niekde bol. Odrazu pochopí, v akej situácii zažila to bolestivá šteklenie v podbrušku. Tá nočná mora v nej znovu vzkriesila spomienku na to, ako si pred rokmi myslela, že je v v sladkom očakávaní. Niekoľko dní snívala o tom, že sa stane matkou. Až pokým jej doktor Parker, na tretej kontrole neoznámil, že v jej lone nie je žiadne oplodnené vajíčko a celú zaležitosť označil za hysterické tehotenstvo. Brutálne tak utíšil všetky emócie, ktoré sa v nej začali prebúdzať. Helen začne znovu plakať. Keď sa ukľudní, sadne si za písací stôl a zoberie si papier a pero. V duchu hľadá čo najracionálnejšie riešenie prípadu. Rozmýšľa o tom, čo jej povedali Larry a patológ. Pritom si čmára na papier poznámky. Čím viac o to rozmýšľa, tým pravdepodobnejšie sa jej zdá byť, že chemik sa mýli. Najhoršie zo všetkého je, že medzi nimi je pravdepodobne aspoň jeden vrah. Určite sa jedná o autora anonymného telefonátu. Pred očami sa jej, jeden po druhom, v zástupe, premietajú tváre jej spoluobyvateľov. Pokúša sa predstaviť si každého z nich ako vražedného maniaka. Je si istá, že nikto z nich nemohol ísť do lesa uprostred noci a zabiť ten pár v intímnej chvíli. Ale ak by to bol naozaj niekto z nich, ako sa mu podarilo urobiť to, čo urobil, bez toho, aby zanechal aspoň jednu jedinú stopu? Takéto dielo bolo hodné profesionála a určite nie nejakého pestovateľa repy alebo skippera. A potom, tá vec, čo spôsobila mumifikáciu mŕtvol, čo by to mohlo byť? Žeby nesprávne fungujúce chladiace boxy márnice? A ten fosforeskujúci prášok? A jej malíček? Čo sa to deje s jej malíčkom? Pozrie sa na hodinky a uvedomí si znepokojene, že je ešte len jedna. Povie si, že ak ihneď nezačne robiť niečo praktické, na konci smeny ju jej agenti nájdu úplne mimo.

„Ako iste dobre viete doktor Benjamin Hope je koordinátor pracovnej skupiny, ktorá realizovala Project Earth, objednaný agentúrou NASA u National Accademy of Sciences, počas predchádzajúceho prezidentského obdobia,“ povie vedúci oddelenia národnej bezpečnosti Jason Ross potom, čo si vymení s prezidentom obvyklé zdvorilosti.

„Poznám dobre pána Hopea“ odpovie prezident a natiahne ruku na pozdrav. „V posledných rokoch sa naše cesty skrížili už viackrát. Je mi potešením znova ho vidieť, pretože si ho ctím ako človeka, aj ako vedca,“ zaklamal, aby zalichotil bádateľovi. Spôsob, akým Hope trval na stretnutí s ním, dal prezidentovi istotu, že prišiel, aby mu dal prehltnúť horkú pilulku. Dúfal, že by jej horkosť mohol zmierniť, ak by sa mu trochu podlizoval. Doktor Hope kývol na súhlas a pery natiahol do nejasného úsmevu. Rozčarovaný výraz jeho očí sa však vôbec nezmenil. Niečo v slovách jeho partnera nehralo.

„Pokiaľ ide o nás, môžeme začať“ oznámi Ben Kowalsky, zástupca Jasona Rossa.

„Dovoľte mi aspoň, aby som vám ponúkol niečo na pitie, aby ste sa trochu osviežili po tej námahe,“ navrhne prezident.

„Bez urážky, pán prezident, obaja dobre vieme, že to nebude otázkou piatich minút. Sme všetci veľmi unavení. Čím skôr sa pustíme do riešenia problémov, tým skôr sa dostaneme do postele.“ povie Ross. Je si istý, že hovorí za všetkých prítomných.

„Dobre, tak nestrácajme čas“ prisvedčí prezident a ponúkne im kreslá.

„Ohnivý prsteň je pás dlhý štyridsať tisíc kilometrov, ktorý vymedzuje oblasť Tichého oceánu. Má tvar podkovy a je charakterizovaný súvislou reťazou oceánskych priekop a sopiek, spôsobujúcich silnú nestabilitu kvôli nepretržitému pohybu tektonických dosiek,“ začne doktor Hope. Potom urobí pauzu a zadíva sa do prezidentových očí, aby sa uistil, či ho sleduje. Ten si povie, že prišiel, ako očakával, hovoriť o nešťastiach a na chvíľu mal pokušenie vyhodiť ho. Namiesto toho, ho však kývnutím hlavy vyzve, aby pokračoval.

„Asi deväťdesiat percent všetkých zemských pohybov vo svete sa vyskytuje pozdĺž Ohnivého prsteňa, kde sa okrem iného nachádza asi sedemdesiatpäť percent všetkých svetových sopiek. A je to práve táto oblasť, kde došlo k najničivejším zemetraseniam a sopečným výbuchom v posledných rokoch - tsunami z roku 2012 v Indonézii, s následkami, ktoré všetci dobre poznáme; zemetrasenie s magnitúdou 8,8, ktoré zasialo Čile v roku 2010, a potom tu bolo obrovské zemetrasenie vo Fukushime. Ale zdá sa, že Zem sa zobúdza takmer všade. Na opačnej pologuli, došlo, práve v tom istom období k veľkému zemetraseniu, ktoré zdevastovalo mesto Christchurch na Novom Zélande. A potom tu máme sopky na Kamčatke v Rusku a v Indonézií, ako sopka Merapi, Krakatoa a mnohé ďalšie, ktoré začali byť odvtedy stále viac a viac aktívne. Nedávno začali soptiť aj Fuego a Santiaguito v Guatemale… a potom tu boli aj ďalšie prípady, ktoré je zbytočné spomínať,“ povie Hope a preruší ruženec katakliziem, ktorý odriekal, pretože si uvedomí, že na prezidentovej tvári sa zjavil nerozlúštiteľný výraz. Otočí sa k Rossovi e Kowalskému v nádeji, že dostane nejaký pokyn ako pokračovať. Je v tejto miestnosti niečo vyše desať minút a už sa cíti veľmi nepríjemne.

„Pokračujte, prosím vás. Nemôžeme tu zostať celú noc“ nabáda ho Ross a on poslúchne.

„Planéta pravidelne zintenzívňuje svoju seizmickú a vulkanickú činnosť. Je to viac ako normálne. Ale my máme podozrenie, že všeobecné klimatické zmeny nemohli byť spôsobené iba týmto javom, ktorý nech už je akokoľvek intenzívny, nestačí na to aby zdôvodnil evidentné zmeny, ku ktorým došlo na celej zemeguli“ povie Hope, ale hneď potom sa znovu zastaví. Hovorí a hovorí a ostatní načúvajú v tichosti, bez mihnutia oka. Pozerajú sa naňho tak podivne, že sa cíti ako nezvaný hosť.

„Len ďalej, neprestávajte práve v najlepšom,“ vraví prezident. Hope by nedokázal povedať, či ho naozaj tak veľmi zaujíma to, o čom rozpráva, alebo či to myslí ironicky. V každom prípade, stále má pocit, že ten muž s ním nesúhlasí. A nemôže nijako pochopiť prečo. „Dobre“ začne znovu potom keď sa napije. Skôr preto aby získal čas, než kvôli smädu. „Prvá vec, na ktorú sme prišli je, že zmena klímy je čiastočne spôsobená tým, že mnohé miesta na planéte sa už nenachádzajú tam, kde donedávna boli.“

„Vysvetlite nám to lepšie,“ vyzval ho prezident.

Posuv tektonických platní, mierne premiestnenie osi otáčania Zeme spôsobené udalosťami, ktoré som už spomínal, a nakoniec nepatrné odchýlky v obežnej dráhe Zeme, v dôsledku zmeny gravitačných polí. Výsledkom súčtu účinkov všetkých týchto troch, sotva postrehnuteľných zmien, ktoré som práve spomínal, je to, že mnohé miesta planéty sa už nenachádzajú v rovnakej zemepisnej polohe, v akej boli donedávna. Takže sú teraz vystavené iným klimatickým podmienkam.“

„To je neuveriteľné,“ povie Kowalsky. Ross v tichosti prisvedčí.

„Predpokladám, že ste sa nechceli so mnou stretnúť len preto, aby sme sa rozprávali o klimatických zmenách ... „ povie prezident.

„Práve“ prisvedčí Hope, „Tu je klíma najmenší problém.

„Žartujete? Takže aký je ten najväčší problém? Pýta sa Kowalsky.

„To čo mi naozaj otvorilo oči, bolo náhle a drastické zníženie veľkosti ostrova z plastov, ktorý sme náhodou objavili počas výskumnej cesty, skúmajúcej znižovanie vrstvy permafrostu na severnom póle. „Keď sme došli na miesto, aby sme sa pokúsili zistiť príčiny tohto javu, boli sme zaskočení. Povrch tejto plávajúcej plastovej plochy, ktorá sa rozprestiera na tisíckach štvorcových kilometrov a je vysoká asi tridsať metrov, zmenšil svoju veľkosť asi o štyridsať percent za niekoľko týždňov. Toto bolo spôsobené intenzívnym prehriatím, ktoré viedlo k tomu, že ostrov sa prepadol sám do seba. Celé kŕdle rýb plávali hore bruchom, boli doslova uvarené. V mnohých oblastiach oceánu sa zaznamenali teploty výrazne nad päťdesiat stupňov. A zatiaľ, čo my sme pokračovali vo výskume neba a mora a vymýšľali všakovaké hypotézy, iní vedci urobili niekoľko objavov, ktoré by som nazval znepokojujúce,“ povie Hope. Potom, sa znovu zastaví. Cíti sa stále viac a viac v rozpakoch.

„...o čom to hovoríte?“

„Jedná sa o slnečnú aktivitu.“

„Vysvetlite nám to lepšie.“

Slnko má opakujúci sa cyklus správania sa. Zhruba každých jedenásť rokov naša hviezda zaznamenáva vrchol aktivity na povrchu. Tá po niekoľko týždňov generuje elektromagnetické búrky. A tie majú priamy dopad na nás. Tento jav dosiahne čoskoro svoj vrchol. Potom by sa mal zastaviť a vrátiť sa k normálu. "

„Toto vieme už celé roky,“povie prezident a po prvýkrát preruší výklad Benjamina Hopea. Ten je takmer šťastný, pretože tento zásah aspoň čiastočne zmierni jeho pocit, že hovorí do vetra. „A bolo to vždy tak,“ pokračuje prezident, nechápem, čo je na tom také znepokojujúce. V najhoršom prípade, teda ak by naša planéta bola skutočne zasiahnutá plazmovou guľou, odpálenou zo Slnka, mali by sme vážne problémy niekoľko mesiacov a veľa ľudí by zomrelo, ale nemalo by sa stať nič nenapraviteľného. To aspoň zistil váš výskum spred niekoľkých rokov.“

„Je mi ľúto, že vám musím protirečiť. Ale odvtedy sa veci trochu zmenili,“ namieta Hope. „Porovnávacia analýza, ktorú sme urobili pomocou spektrometra, ukázala niečo úplne nečakané a nebezpečné.

„A čo teda?“ dobiedza Kowalsky, mierne bledý. Keď mu v hlave víri príliš veľa veľkých slov, stráca niť rozhovoru a stáva sa nervóznym.

„Počas nášho výskumu sme identifikovali hlboké zlomeniny na miestach, ktoré sa často krát nachádzali v blízkosti Mohorovičićových bodov nespojitosti, ktoré nie sú ničím iným ako léziami zemskej kôry vo veľmi veľkých hĺbkach. A tak sme konečne pochopili, čím boli tieto intenzívne miestne zvýšenia teploty spôsobené. Charakter žiarenia prichádzajúceho zo Slnka sa mení. Až do nedávna bolo frekvenčné spektrum emisií, ktoré sa dostali na Zem, vždy v rozmedzí od troch do desiatich Gigahertzov. Nedávno však začalo klesať a niekoľkokrát prekročilo hodnoty blízke 2,45 Gigahertzu. Toto prispelo veľkou mierou k spusteniu fenoménov, ktoré sa nedávno vyskytli v oblasti Ohnivého prsteňa. Okrem toho, podľa predpovedí sa zdá, že emisie sa budú viac menej stabilizovať okolo týchto hodnôt.“

„Ešte stále nechápem, čo tým mienite?“ priznal prezident.

„Prakticky, v tomto štádiu sa Slnko postupne transformuje na obrovský magnetrón, ovládací mechanizmus mikrovlnnej rúry.“

Prezident sa spýtavo pozrel na Rossa a Kowalského. Tí odpovedali vystrčením brady, čo malo znamenať, že ani oni veľmi nepochopili o čom je reč.

„Vysvetlím vám to jednoduchšie.“ Vezmeme si silikónový balón, naplníme ho vodou a vložíme do mikrovlnnej rúry. Ak by sme...“

„Teraz chápem“ preruší ho znovu prezident. Silikón sa nijako nezmení, ale kvapalina vo vnútri sa začne variť. V dôsledku prehriatia sa zvýši tlak vo vnútri a balón vybuchne a roztrhne sa“

„Pokiaľ sa na povrchu balóna nevytvoria trhliny, ktoré umožnia časti tekutiny uniknúť a vyrovnať tak vnútorný tlak,“ povie doktor Hope.

Takže podľa vašej teórie Slnko pomaly zohrieva všetku magmu obsiahnutú vo vnútri zeme a uvádza ju do varu. Ak nastanú vhodné podmienky, môže sa stať, že Zem exploduje,“ zhrnie prezident. Potom stíchne a čaká na potvrdenie svojej hypotézy.

„Vaša teória je fascinujúca, ale zdá sa mi trochu prehnaná. Šanca, že dôjde k takémuto niečomu sú minimálne,“ odpovie doktor Hope, keď sa nad tým trochu zamyslí.

„Ale, kde je potom problém? Prečo tu teda dnes večer diskutujeme namiesto toho, aby sme zaželali našim deťom dobrú noc?“ pýta sa podráždene prezident. Nadobúda pomaly dojem, že sa mu vedec za chrbtom posmieva.

Skutočný problém, okrem rozmanitých kaldar, rozšírených po celej planéte, je v reťazci podmorských super-sopiek nachádzajúcich sa v oblasti Antarktídy,“ vysvetlí vedec.

„Akých sopiek?“

„Pred niekoľkými rokmi ich objavil British Anctartic Survey. Jedná sa o asi dvanásť sopiek nachádzajúcich sa v malej vzdialenosti od ostrovov South Sandwich Islands, neďaleko južného pólu. Niektoré z nich sú vysoké aj tritisíc metrov a zdá sa, že sú stále aktívne.“

„Nevidím, aké problémy by pre nás mohli znamenať. Sú ďaleko od civilizácie,“ namieta prezident.

„Vieme, že praskliny v mezosfére, majú veľké rozmery. Preto umožňujú tok skutočných obrovských podzemných riek magmy. Nemáte ani tušenie, čo by sa mohlo stať, ak by bola všetka tepelná energia absorbovaná Ohnivým prsteňom nasmerovaná do týchto miest, bez toho, aby sa cestou rozptýlila.

„Tak mi to povedzte vy“ odsekol netrpezlivo prezident. Vedec s ním zaobchádzal, ako keby bol hlupák a vôbec sa mu to nepáčilo.

„Popol vyprodukovaný prípadnou aktiváciou mnohých sopiek tejto veľkosti by na veľa rokov otrávil more a zatemnil oblohu. Pripravil by nás v krátkom čase o všetky zdroje a vytvoril akúsi jadrovú zimu, ktorá by sa rozšírila na celú planétu. Výbuch by potom nastal práve v bode, v ktorom sa ideálne nachádza os rotácie planéty. A to by malo nenapraviteľné dôsledky. Ak by sme chceli byť pesimisti, takáto explózia by mohla postrčiť našu planétu tak, že by to bolo porovnateľné, ako stanovili naši inžinieri, s odpaľovacím zariadením kozmickej lode... "

„To stačí!“ zastavil ho prezident. Už ho omrzelo počúvať ďalšie katastrofické scenáre. „Nechcete mi náhodou povedať, že si musíme želať ďalší nárast seizmickej a vulkanickej aktivity, aby Zem, povedzme, mohla „vybiť svoju energiu“? Musíme si želať mnoho veľkých katastrof, namiesto jednej obrovskej? "

Doktor Hope zdvihne obočie, ako by chcel povedať „ako myslíte“.

„Ak sa nemýlim, povedali ste, že vrchol slnečnej krízy nastane už čoskoro,“ pýta sa potom prezident rozhodnutý vziať situáciu do svojich rúk.

„O dva, maximálne o tri týždne. Možno skôr“ prisvedčí vedec.

„Aké sú možnosti, že sa Slnko naozaj bude chovať ako mikrovlnka a spustí veľké finále?“

„Predpokladám malé, ale nemôžem to s istotou povedať, pretože nemáme k dispozícii štúdie podobných prípadov z minulosti. Predpovedať nie je veľmi vedecké, ale ak by som mal udať nejaké čísla, povedal by som, určite päťdesiat na päťdesiat. "

„A možnosť jedna ku dvom, že zomriete sa vám zdá málo?“ dodá Ross rozmrzene. Doktor odpovie roztiahnutím rúk.

„Budú aj nejaké varovné signály?“ pýta sa prezident.

„Najviac štyri alebo päť dní, predpokladám. Vnútorný tlak magmatických komôr sa exponenciálne zvýši a časť jeho energie sa prenesie na asténosféru, ktorá výrazne pocíti účinky toho javu. Dôjde k zemetraseniam a reťazovým erupciám, ale stále to bude dosť pomalý proces. Prvý skutočný signál vyšlú veľké vodné plochy, ktoré sa začnú vyparovať. Veľké množstvá vody sa vyparia z jazier a riek a potom z mora, s rýchlo sa zvyšujúcou rýchlosťou a intenzitou. Keď vodná para príde do styku s najchladnejším vzduchom vo vysokých vrstvách atmosféry, spustia sa obrovské búrky. Keď voda spadne, okamžite sa začne znovu vyparovať, aby sa znovu spustil cyklus vyparovania, tentoraz ešte intenzívnejšie. Zatiaľ aj živé bytosti...“

„Povedali ste živé bytosti?“ preruší ho Ross. Nebol si istý, či dobre rozumel.

„Povedal som presne to. Zoberte si napríklad nás. Naše telo pozostáva zo sedemdesiatich percent z vody. Čo si myslíte, ako sa bude chovať v takejto situácii?“

„ Chcete povedať, že praskneme ako ten balón v mikrovlnke?“

„Je to jedna z možností. „Nedá sa s určitosťou povedať. že toto všetko sa stane. Ale ak by sa to naozaj stalo, nebude jediného bezpečného miesta, kam by sa dalo ukryť. Ak ste chceli vedieť to.“

„Čo sa teda dá urobiť?“ pýta sa prezident Benjamina Hopea a to tak, že po prvýkrát odkedy vošiel do Bieleho domu, naňho pôsobí pokorne. Vedec sa naňho prekvapene pozrie. Nechce sa mu veriť, že prezident mu naozaj položil takúto otázku. Ten však ihneď oľutuje, že mu ju položil. Doktor Hope ho požiadal o stretnutie už pred časom. Povedal mu, že ide o veci zásadného významu. On však vždy urobil všetko, aby sa tomuto stretnutiu vyhol.

„Čo sa teda dá urobiť?“ zopakuje Doktor Hope. Prezident prikývne a pripraví sa na to, že mu bude krútiť nožom v rane. Vmiesť mu do očí, aké povrchné bolo odložiť toto stretnutie je to najmenej, čo by mohol urobiť.

„Pokiaľ ide o mňa. Dnes večer, pôjdem domov a budem sa venovať svojej rodine. Pokúsim sa čo najlepšie pripraviť všetko tak, aby boli naše, pravdepodobne posledné, Vianoce čo najkrajšie.“ povie pokojne a bez polemizovania. Prezident sa prekvapene pozrie na svojich spolupracovníkov, ktorí len pokrčili ramenami. Potom sa znovu, s vážnym výrazom, zahľadí na doktora Hopea, pretože, samozrejme, nečakal takúto odpoveď. On si toho všimne a prisvedčí. Dobre vedel, že prezident sa chcel spýtať, akým spôsobom by sa dal problém vyriešiť, a takto získal aspoň chvíľu, aby mohol popremýšľať o odpovedi.

„Musíme si držať palce, samozrejme...“ teraz už nevidím, čo iné sa ešte dá urobiť!“ vyhlási na konci svojich úvah. Ostatní mlčia.

„Dovidenia“ dodá a zdvihne sa. Potom si na hlavu nasadí klobúk a a elegantným spôsobom zamieri k dverám.

Už boli takmer tri a Jamesovi sa ešte nepodarilo ani oka zažmúriť. Práve zaspáva, keď odrazu nečakaný dunivý zvuk dieselového motora v nízkych otáčkach, kdesi v diaľke, upúta jeho pozornosť. Otvorí oči a v duchu prekľaje ten zvuk. Prebral ho práve keď zaspával. Potom zívajúc vstane a ide sa pozrieť z okna. Premýšľa kto by sa to o tejto nočnej hodine mohol potuľovať po lesoch. Pozerá sa pozorne cez zavreté okenice, ale vidí, že priestranstvo pred domom je prázdne. Na lúkach ani v okolitých lesoch nie je vidieť žiadne svetlá. Tak si pomyslí, že sa mu to len zazdalo. Keďže už bol už na nohách rozhodne sa ísť pozrieť na Harryho. Otvorí dvere a vidí že blažene spí. Spokojne sa usmeje a vráti sa do postele. Psychicky sa pripraví na spánok, ale len čo zavrie oči, začuje akýsi škrípavý zvuk, ktorý znovu vyburcuje všetky jeho zmysly. Chvíľu počúva, ale nezachytí žiadne iné zvuky. Potom si povie, že to pravdepodobne len náraz vetra otriasol nestabilnými stenami jeho plechovej kôlne. “Skôr, či neskôr ich budem musieť opraviť” pomyslí si, a znovu sa chystá zaspať. Ale o chvíľu počuje znovu akési vŕzganie. Eve čosi zamrmle, zmení polohu a prikryje sa až po hlavu.

„Počula si to aj ty?“ pýta sa James a rozsvieti. Ale vidí, že si dala do uší zátky, a že spí hlbokým spánkom. Začuje ďalší neobyčajný zvuk. Teraz si je už celkom istý, že niekto sa prehrabuje v jeho kôlni. Potom sa zdvihne z postele, zo zásuvky nočného stolíka vyberie baterku a poloautomatickú pištoľ a beží po schodoch. Keď príde dolu, do sály, navlečie si na nohy pár vysokých topánok a cez pyžamo si oblečie mikinu. Postaví sa za dvere kuchyne, do takej polohy, aby mohol pozerať do záhrady, bez toho, aby ho niekto videl. Vo vnútri kôlne vidí slabý záblesk. Rozhodne sa, že vyjde z domu cez vedľajšie dvere a okolo domu prejde až za plot, ktorý ohradzuje záhradu. Tak by sa mal dostať za kôlňu bez toho, aby ho niekto videl. Pri východe z kôlne bude potom striehnuť na votrelca. A už nech je to ktokoľvek, dá mu takú príučku, že ho navždy prejde chuť hrabať sa v cudzích veciach. So stiahnutým žalúdkom prebehne tých tridsať metrov, čo ho delia od plotu. Myslí pri tom na všetky tie čudné veci, čo sa prihodili v posledných dňoch. Niekoľkokrát si v duchu zopakuje, že musí byť veľmi opatrný. Keď príde ku kôlni, prilepí sa k jednej z bočných stien a trpezlivo čaká. Krátko po tom sa dvere otvoria a pomaly z nich vystúpi akýsi tieň. James naň skočí a chytí ho za ramená. Zrazí ho k zemi, imobilizuje ho a prekríži mu ruky za chrbtom, ako vtedy keď niekoho zatýka. A ešte predtým, než sa tieň pokúsi o akýkoľvek pohyb, sadne si na jeho chrbát.