Posledné Vianoce Na Zemi

„Ani to neskúšaj“ zakričí mu do ucha. Potom zdvihne ruku, aby ho rukoväťou pištole udrel do ramena. Nech vidí kto tu je pánom. V tej chvíli by mal votrelec, vystrašený a zrazený na zem povedať, čo robil tam vo vnútri, bez toho, aby kládol odpor a vymýšľal si . Keď však pohne rukou aby ho udrel, odrazu sa zastaví. Ako by sa mu náhle v hlave rozsvietila nejaká žiarovka. Keď sa priblížil k uchu votrelca, mal pocit, že ho pozná. Neurčitý závan známej vône, aj keď takmer úplne prekrytý pachom potu, v ňom znovu vzbudí známy pocit. Navyše, uvedomí si, že keď ho zozadu chytil za pás, narazil na čosi mäkké, niečo čo veľmi pripomínalo prsia.

„James, zastav sa preboha!“ skríkne Helen ustrašene.

„Helen? Čo tu robíš?“ povie on rozpačito a uvoľní natiahnutú ruku.

„Nechceš ma pustiť? Bolí ma to!“

James uvoľní zovretie a odtiahne sa na bok. Ona sa zodvihne, pošúcha si bolestivé zápästie a škaredo sa naňho pozrie.

„Ako som mohol vedieť, že si to ty?“ pýta sa, aby sa ospravedlnil. „Ešte šťastie, že som ťa v poslednej chvíli spoznal. Inak neviem čo by som ti urobil... V poslednom čase sa dejú veľmi čudné veci.“

„To mi vravíš ty?“

„Prečo, čo sa stalo tebe?“

„Asi by som ti skôr vedela povedať, čo sa nestalo.“

„Najprv mi vysvetli, prečo si sa prišla prehrabávať v mojej kôlni v túto nočnú dobu,“ spýta sa znovu.

„Harry ti ešte nepovedal nič o svojom úteku?“

„Nenazval by som to takto. Ešte neviem čo sa stalo, ale už som si viac ako istý, že sa nejednalo o útek. A vôbec, prečo sa ma na to pýtaš?“ Čo také dôležité, čo sa týka môjho syna ťa priviedlo až sem uprostred noci?“

„Nič, možno som len paranoická. A teraz je už neskoro ...bude lepšie, ak sa o tom porozprávame zajtra ráno v kancelárii. Teraz by som mala byť na stráži na policajnej stanici. A ty v posteli so svojou ženou“ povie a zberá sa na odchod.

„Počkaj chvíľku! Eve ma v ušiach zátky a určite bude spať ešte ďalšie štyri hodiny. A pokiaľ ide o paranoju, ja si to isté opakujem už od rána.“

„Musím sa vrátiť na stanicu“ trvá na svojom Helen, krútiac nie veľmi presvedčivo hlavou. Ešte stále nie je rozhodnutá, či mu má povedať o tých dvoch mŕtvolách a o ich pravdepodobnom spojení s Harryho bicyklom, alebo nie. Ale, na druhej strane vie, že keby to teraz neurobila, musela by mu to aj tak rozpovedať o niekoľko hodín v kancelárii.

„Buď pokojná. Čo sa už len teraz môže stať na policajnej stanici? Tam sa nikdy nič nedeje.“

„Myslíš? Tak počúvaj teda, čo sa stalo dnes“ odpovie ona. Potom mu vyrozpráva všetko a keď skončí, všimne si, že James na ňu hľadí, ako na marťana. „Vravíš, že tu v lese, hneď za mojim domom, sa našli dve mŕtvoly v aute, a že všetci tí ľudia, čo sa tu potĺkali a hľadali Harryho, ich nevideli? Okrem toho, ak tomu dobre rozumiem, myslíš si, že tie dve mŕtvoly majú niečo spoločné s dočasným zmiznutím môjho syna?“

Helen s istotou prikývne.

„Vieš, že pred chvíľou si mala pravdu, keď si povedala, že začínaš byť paranoická,“ povie James a všimne si znaky únavy na jej tvári.

„Tak sa poď pozrieť“ navrhne mu ona. Otvorí kôlňu a ukáže na bicykel.

„To je neuveriteľné… musím to všetko povedať Eve, možno mi aspoň tentoraz dá za pravdu“ povie James, keď pozerá na fosforeskujúci korman.

„Nie, nerob to!“ povie Helen s vervou, ktorá sa Jamesovi zdá prehnaná.

„Ale prečo? Prečo by som nemal povedať mojej žene čo sa deje?“

„Neviem, ale myslím, že zatiaľ bude lepšie, keď nikomu nič nepovieme ... nazvi to ženskou intuíciou,“ vyhovorila sa, aby rozptýlila jeho obavy. James sa znovu pustí do skúmania svietiaceho prášku. Natiahne váhavo ruku, aby sa ho dotkol. Ona mu ju však prudko odtiahne. Zamračí sa, pretože Helen teraz začína byť naozaj čudná. Na jeho zamračený pohľad odpovie povzdychom a rozviaže si obväz na prste, aby mu ukázala nekrózu.

„Včera večer som sa snažila odstrániť ten prášok týmto prstom“ vysvetlí mu.

„Sakra, musíš ho okamžite niekomu ukázať.“

„Prst môže počkať, teraz musím myslieť na dôležitejšie veci,“ odpovie Helen a pokrčí plecami.

„Myslím to vážne“ trvá na svojom James a ďalej sa na ňu pochybovačne pozerá, až má dojem, že sa naozaj obáva o jej duševnú rovnováhu.

„V poriadku, ukážem ho niekomu čo najskôr“ sľúbi aby ho ukľudnila. „Ty zatiaľ niekam skry ten bicykel. Radšej nech sa k nemu Harry zatiaľ nepribližuje.“

„Máš pravdu, pôjdem ho hneď skryť do lesa. Ak by ho hľadal, tak poviem, že ho ukradli.“

„Chudák Harry... najprv tá hrozná skúsenosť, potom bicykel...“ vraví Helen.

!...A nakoniec Toby“ dodá on.

„Prečo, čo teraz vytrelil?“ pýta sa ho zvedavo ona. Teraz príde rad na to, aby aj James porozprával, čo nové sa udialo.

„Zdá sa to byť všetko také absurdné...“ komentuje Helen na konci jeho rozprávania.

„Veď práve...“ vraví James a naťahuje si záhradnícke rukavice. Vytlačí vonku mountain bike a vydá sa smerom hore, na cestu, ktorá vedie k lesu. Ona ho nasleduje.

„Tak to by sme mali. Môžeš si byť istá, že tu ho nik nenájde“ vyhlási James spokojne a dá si dolu rukavice. „Už je neskoro, je čas ísť spať,“ dodá.

„Hej, myslím, že máš pravdu“ prisvedčí Helen, ale nikto z nich sa ani nepohne.

„Koľkokrát sme ležali tu, na tejto tráve a počítali hviezdy....“ šepká on, zdvihne hlavu a pozerá na hviezdnu oblohu.

„A koľko sme toho nastvárali. Pamätáš sa, keď sme zostali tri dni schovaní v tej stodole?“

Akoby som sa nepamätal, za trest mi moji rodičia nedovolili vyjsť z domu dva týždne!“

„Nejaký čas som verila, že budeme navždy spolu“ prizná sa Helen.

„ Aj ja som si to často myslel. Niekedy som si dokonca myslel, že by som si ťa jedného dňa zobral,“odpovie James a díva sa na svoje topánky.

„Hej, ale nikdy si mi to nenavrhol“! Vyčíta mu ona a predstiera, že je urazená.

„Samozrejme, keď som sa konečne rozhodol, ty si si našla toho štramáka povie James.

„To bolo len preto, aby si žiarlil. A ty si sa hneď šiel utešovať k tej fiflene.

„Tá fiflena je teraz moja manželka, nedovolím ti takto o nej hovoriť!“ vtipkuje. Potom sa znovu obaja smejú.

„James, čo sa to deje?“ Tu bolo vždy všetko také pokojné a život taký jednoduchý...“ rozsmúti sa ihneď potom.

„Le pánboh vie, ako by som to chcel aj ja vedieť...“ odpovie on. Závan vetra mu donesie jej vôňu a on na chvíľu pocíti zármutok. Rozmýšľa nad tým, aký by bol ich život, ak by sa boli skutočne zobrali. Ale hneď potom si povie, že tak by určite nemal Harryho a to mu stačí, aby okamžite zavrhol tú myšlienku.

„Ideme sa pozrieť?“ navrhne jej.

„Na čo?“

„Nepredstieraj, že si spadla z oblakov. Dobre viem, že aj ty o tom uvažuješ“ odpovie James a ukáže na vrchol kopca. Ona však váha.

„Sľubujem ti, že sa len pozrieme. Ja to využijem, aby som zobral Harryho udicu. Strihneme to cez les a za desať minút sme na mieste. A potom máme baterky a pištole, nemáme sa čoho báť.“

„Neviem...“

„Ale prosím ťa. Aj z kilometra je vidieť, že aj ty umieraš od zvedavosti“, vraví James.

Keď doktor Hope opustil miestnosť, prezident si položil lakte na stôl, bradu si oprel o dlane a v tichosti začal premýšľať. Občas sa pozrel na Rossa a Kowalského, ako keby z ich očí mohol vyčítať odpoveď na svoju zmätenosť. Aj ich viditeľne zožierala úzkosť. Za pár minút sa v duchu aspoň tisíckrát sám seba spýtal, či je naozaj možné, že z jedného dňa na druhý nastane taká katastrofa, že jedným šmahom zmetie celé ľudstvo z povrchu Zeme. Tá istá desivá otázka sa niekoľkokrát vynorila aj v mysli jeho spolupracovníkov. Tí si naďalej vymieňali zmätené pohľady. Premýšľal nad tým, či má túto správu zverejniť, alebo bude lepšie ak si ju nechá pre seba. Bol si istý, že Hope to neurobil, pretože si bol vedomý toho, že takáto správa by vyvolala paniku v celom svete. A to by malo negatívne dôsledky, ktoré je možné ľahko predvídať. Rozhodne sa teda, že ani on nebude správu publikovať. Ale takisto si povie, že nebude vyčkávať so založenými rukami ako sa veci vyvinú. Bol zvyknutý nikdy sa nevzdávať, pretože vyrástol na ulici, a prvé čo ho život na ulici naučil bolo, že ak niečo chceš, musíš si to vybojovať. Nech už sa jedná o čokoľvek.

„Nájdite mi ihneď profesora Hamiltona, chcem ho tu mať zajtra ráno do desiatej hodiny,“ nariadil zrazu svojim mužom, aby sa odreagoval od tej horúčkovitej duševnej aktivity. Vedel, že ak by mal doktor Hope pravdu, profesor Hamilton by bol jeho poslednou nádejou, jediným človekom, ktorý by mohol odvrátiť katastrofu, alebo sa pokúsiť aspoň obmedziť škody.

„Ste si istý, pán prezident?“ Ak sa dobre pamätáte, posledný krát, keď ste ho stretli mali ste dojem, že to nemá v hlave celkom v poriadku.“ namieta Ross, nepresvedčivo.

„Prečo? Máte azda pocit, že táto vec je pre ľudí, ktorí to majú v hlave v poriadku? Nemáme veľa času a nemáme inú možnosť. Nepočuli ste, čo povedal doktor Hope?“ vraví prezident. „A rýchlo ma spojte aj s doktorkou Abel Parker. Musím s ňou čo najskôr hovoriť, aspoň telefonicky,“ dodá.

„Hneď sa dáme do práce“ odpovie Ross a zdvihne sa.

„Samozrejme nemusím vám hovoriť, že k tomuto stretnutiu nikdy nedošlo“ upresnil prezident, zatiaľ čo tí dvaja sa chystali opustiť miestnosť.

„Len sa mrkneme“ vyjednáva Helen, keď prídu na miesto. „Ok, len sa mrkneme“ súhlasí James a zdvihne žltú pásku ohraničujúcu miesto, aby mohla vojsť. Keď vojdú, svietia si baterkami, náhodne, sem a tam, lebo ani nevedia, čo vlastne hľadajú. James sa rozhodne ísť najprv po udicu. Poberie sa k potoku, na miesto, kde ju jeho syn zvyčajne staval. Nájde ju a všimne si, že tiež vyžaruje tú modrú žiaru. Navlečie si rukavice, opatrne chytí udicu a prekvapene sa pozrie na vlasec.

„Helen, poď sa pozrieť!“ zavolá hlasno po chvíli.

„Psst! Chceš, aby nás bolo počuť až do Hancocku?“ vyhreší ho a dobehne k nemu. „Fuj. Čo je to?“ opýta sa zhnusená a ukáže na koniec vlasca.

„Nemám poňatia“ odpovie James. „Vyzerá to, ako keby sa niečo chytilo na háčik a potom akoby niečo väčšie chcelo zjesť to, čo bolo na háčiku. Ale nedá sa určiť o aké zvieratá sa jedná, vyzerajú ako z dreva.“

Sú mumifikované, ako...“ chce povedať Helen, ale predtým, než dokončí vetu, James jej prikryje ústa rukou a odtiahne ju za krík. Tu sa potkne o koreň, spadne a udrie si ruku.

„Hej, čo sa ti robí?“ vyhreší ho ona a trie si boľavé miesto. „Už po druhý krát za poslednú polhodinu sa ma pokúšaš zabiť!“

„Nie sme tu sami“ zašepká a drží jej ruky na pleciach, aby jej zabránil vstať.

„To nie je možné“ odpovie ona.

„Vravím ti, že tu okolo niekto je. Počuješ to pískanie?“

„Ja nepočujem vôbec nič“ odpovie Helen a snaží sa vymaniť a vstať aby sa mohla pozrieť. „A potom, ja som šerif. Ja nie som tá, ktorá by tu nemala byť!“ upresní a snaží sa vyjsť z kríkov.

„Helen, prosím ťa čupni si“ nalieha na ňu a ťahá ju za ruku. Ona sa však vytrhne a vyskočí von. Vtedy James začuje bzučanie. Prichádza z húštiny a pripomína štart generátora. Inštinktívne odhodí udicu a ešte raz sa hodí na Helen. Ona spadne a pridusene zastená.

„Teraz mám toho už dosť!“ skríkne a zatiaľ čo sa mu snaží vymaniť, znesie sa na nich spŕška oslepujúcich zábleskov, sprevádzaná ohlušujúcimi piskotom, ktorá ich strašne vydesí. Len čo zbraň prestane páliť, počuť kroky. Dve postavy, prehľadávajú vegetáciu a svietia si silným svetlom. Blížia sa k nim.

„Stojte, kto ste? Stojte, lebo strelím“ nariadi Helen a znovu vyskočí spoza kríka s natiahnutou rukou. Zažmúri, v snahe namieriť na niečo, alebo na niekoho. Namiesto odpovede počuť znovu bzukot pripomínajúci štart generátora. James chytí Helen silou a odtiahne ju k potoku. Ponorí sa a stiahne so sebou aj ju. Ukryjú za skalnatý výbežok pri hrádzi v smere proti prúdu. Miesto, kde boli predtým ukrytí zasiahne znovu salva zábleskov. Ona sa pokúsi vykuknúť spoza skaly, aby mohla aspoň raz vystreliť. James ju však znovu zachytí a už po neviem koľký raz ju stiahne späť.

„Musíš nás za každú cenu nechať zabiť“ zabručí on nahnevane. Helen zlostne odfrkne a vloží si Sig Sauer do puzdra. Silný lúč svetla prechádza opakovane po hladine potoka, ako keby pátral po nich. Oni sú však schovaní, nehybní, za skalou, ponorení až po krk do studenej vody, so zatajeným dychom. Po hodnej chvíli, keď sa už takmer poddali chladu a nervovému vypätiu, sa záblesky konečne posunú smerom k húštine a vzdialia sa v tme. Helen sa ešte stále chveje a nedokáže prestať. Chce sa vrátiť k brehu. James ju však zachytí.

„Všetko v poriadku?“ pýta sa.

„Myslím, že som ešte celá“ jachce, stále ešte v šoku. James ju objíme, aby ju zahrial. Pohľady sa im na chvíľu stretnú. V duchu uvažuje o tom, ako jej oči, aj počas takejto ťažkej noci, môžu byť také jasné. Prv, než si to uvedomí, jeho myseľ urobí tisícky porovnaní medzi ňou a Eve. Pomyslí si, že to, čo práve prežil, keď sa miloval so svojou ženou, nebolo ničím, v porovnaní s tým, čo teraz prežíva pri obyčajnom objatí s Helen. Takmer sa pýta, čím ho to Eve pred rokmi tak pobláznila. Objíme ju ešte viac a pohladí ju.

„James… prosím ťa, ne...“ povie a snaží sa vymaniť z jeho objatia. Privádza ju do pomykova to, ako na ňu hľadí. Naraz si James uvedomí, aká je Helen krásna. Povie si, že si to pravdepodobne nikdy nevšimol. Možno preto, že spolu vyrástli, boli spolu každý deň a mal ju vždy pred očami. Ona sa pokúsi znovu odtiahnuť. On, v rozpakoch, uvoľní zovretie. Helen sa uvoľní. Ale mierny závan vetra mu zas donesie do nosa jej vôňu. Až do dnešného večera si myslel, že na ňu naveky zabudol. Bola to vôňa, ktorá sa vôbec nedala porovnať s tou Evinou. Vôňa, ktorá mala takú moc, že svet prestával existovať. Odrazu ju pritiahne k sebe a pobozká ju. Ani si nestihne uvedomiť, čo urobil. Na chvíľku sa zdá, že Helen súhlasí a odpovie na ten bozk. Ale potom, ho odstrčí od seba všetkou svojou silou.

„Čo sa ti dnes večer robí? Úplne si sa zbláznil?“ vykričí ho a odtiahne sa. Ten bozk ju vyvedie z miery. Nie je schopná určiť, či sa má cítiť šťastná alebo rozhorčená; na druhej strane však, jediná vec, ktorou si je istá, je to, že sa cíti vinná a hanbí sa, ako keby niečo ukradla.

„Ak by nás pred chvíľou boli zabili, zomrel by som bez toho, aby som urobil jedinú vec, ktorú som si naozaj želal po celý svoj život“, vraví James a roztiahne ruky. Ona len spustí hlavu, ale nepovie nič. Potom vstúpi do vody a pokúša sa dostať späť.

Luke Mac January šoféroval po ceste číslo sedemdesiattri smerom k Rocklandu. Neponáhľal sa. Bol viac než bezradný. Minulý rok strávil na cestách. Cestoval krížom krážom po Štátoch a pochyboval, že na tom mieste, na okraji severovýchodnej Ameriky, nájde to, čo hľadá. Podľa neho, veľké tajomstvo potrebuje nutne veľké javisko. Jemu sa však zdalo, že toto miesto nemá vôbec nič, čo by malo mať veľké javisko. A riešenie tohto tajomstva hľadal už príliš dlho. Dobre sa poznal a vedel, že teraz po ďalšom zo série neúspechov dostane ešte väčšiu chuť, než kedykoľvek predtým, na všetko sa vykašľať. Ale rovnako dobre vedel, že aj tak sa nevzdá. Preto sa ešte viac nenávidel kvôli svojej zvedavosti a prekliatemu zmyslu pre zodpovednosť, ktoré ho takto zväzovali. Jedného rána, ktoré sa nezdalo ničím výnimočné, asi pred rokom, sa v jeho schátralom súkromnom vyšetrovateľskom štúdiu, objavil starší, plešatý a zrejme veľmi bohatý muž a požiadal ho, aby našiel jeho mladú ženu, ktorá zmizla už pred mnohými rokmi. V prvej chvíli si Luke myslel, že ide o nejaký žart. Najprv sa mu zdal byť akýsi neistý, ale keď otvoril ústa, aby mu odpovedal, muž ho prerušil.

„Určite si myslíte, že som starý bláznivý znudený boháč, a že toto je jeden z mojich obvyklých rozmarov“ predbehol ho, dívajúc sa mu do očí. Mc January stiahol pery a mierne naklonil hlavu nabok.

„Tá žena odišla takmer pred dvadsiatimi rokmi,“ pokračoval muž, „a vďaka mojim účinným nástrojom som ju mohol roky hľadať po celom kontinente. Bohužiaľ bez akéhokoľvek výsledku. Zmizla z jedného dňa na druhý, bez akejkoľvek stopy. A bez toho, aby mi ukradla čo len jeden dolár. Jediná vec, ktorú si zobrala, bola vzácna kniha z paláca Potala v Lhase, ktorá je, ako iste viete, posvätné mesto v Tibete.

„O čom bola tá kniha, ak sa môžem spýtať?“ pýta sa Mc January mierne zaujato.

„To nie je žiadne tajomstvo. Pokiaľ viem, bola to zbierka legiend o starých civilizáciách. Hovorili o lietajúcich strojoch, poháňaných len silou myšlienok, ktoré brázdili oblohu. A o epických bojoch, s takými ničivými zbraňami, ktoré si ani dnes nedokážeme predstaviť... medzi nami, nikdy som nepochopil, prečo si ju zobrala. Bola napísaná v nezrozumiteľnom jazyku. Myslím, že to urobila len preto, aby ma nahnevala. Dobre vedela, že je to moja obľúbená kniha ... Každopádne, pokiaľ ide o ňu, potom všetkom by mohla byť už mŕtva alebo sa niekde skrývať, ktovie, ako ďaleko“ Luke prikývne a zdvihne obočie.

„A mám toľko peňazí, že by som mohol mať žien, koľko chcem, mladých, krásnych a veľmi povoľných“ dodal. Luke roztiahol ruky prekvapený jeho otvorenosťou.

„No tak potom prečo ste prišli za mnou? Myslíte si, že ak by som bol schopný urobiť takýto zázrak, bol by som v tejto kancelárii?“

Vaša kancelária, nie je dôležitá. Ja viem o vás všetko. Všetko čo je treba vedieť.“

„Čo také?“

„Napríklad tie licencie, čo visia za vami, sú ... povedzme ... nie úplne v poriadku“ odpovie mu. Luke stuhne. Chcel sa ho spýtať„Prepáčte, ale ako to môžete vedieť?“ ale muž mu ani tentokrát nedal čas, ani aby začal vetu. „Vy nemáte žiadne pevné vzťahy. Môžete preto ísť na cestu po celom svete na dobu neurčitú. Pokiaľ ide o vaše profesionálne úspechy, dajte pokoj...to nie je najdôležitejšia vec. Viem, že ste skeptický, cynický, materialista a neveriaci. A dosť tvrdohlavý a rozhodný. Klasický typ, schopný venovať sa hoc celý život prípadu bez toho, aby ustúpil čo len o milimeter. Buldog, ktorý keď zavonia kosť, nepustí ju ani keby ho to malo stáť život.“

Ten vpád do jeho súkromia Lukea nahneval. Odrazu sa ocitol v úlohe vyšetrovaného on. Navyše, takéto osobné posudky ho vedeli poriadne naštvať. Veľmi osobne sa ho dotýkali. Keďže potreboval zakryť svoju neľúbosť, rozhodol sa zapáliť si cigaretu. Ponúkol jednu aj svojmu partnerovi. Ten však kývnutím ruky odmietol.

„Prečo si myslíte, že prijmem túto prácu?“opýta sa po chvíli Luke.

„Z tisícich dôvodov“

„Napríklad?“

„Napríklad kvôli tomuto,“odpovie starec a ukazuje na stoh účtov po lehote splatnosti, nahromadených pod ťažidlom na stole. Luke náhle pocíti odpor voči tomuto mužovi, ktorý pomaly odhaľuje všetky jeho slabosti, jednu po druhej.

„Ale hlavne tieto,“ skonštatuje muž a strčí mu pod nos kopu fotografií a papierov, týkajúcich sa jeho ženy, ktoré vytiahol z kufríka. Zachytávajú vysokú blondínu v rôznych situáciách a na rôznych miestach. Luke si ich dlho a pozorne prehliada. Od prekvapenia skoro ani nedýcha. Potom potrasie hlavou.

„Žartujete, však?“ komentuje a na tvári sa mu objaví neurčitý úsmev. Namiesto odpovede muž položí na stôl kartu Visa Platinum, bianko šek a vizitku so zvýrazneným telefónnym číslom.

„Nemáte časový limit a nebudete mi musieť pravidelne podávať správy. Naopak, čím menej, mi budete volať, tým lepšie. Tak si aspoň zakaždým, keď zazvoní telefón, nebudem robiť ilúzie, že ste ju našli. Táto karta je neobmedzený fond určený na vaše výdavky a šek je vaša odmena. Musíte tam len dopísať číslo.“

„Akú dobu mi dáte na rozmyslenie?“ pýta sa Luke a prvýkrát od chvíle, keď vstúpil do jeho štúdia, sa na mužovej tvári objavil úsmev, ktorý vystriedal prísny výraz. Potom zobral pero a list papiera zo stola, aby mu napísal telefónne číslo.

„Toto je číslo pre núdzové prípady. Ak by ste mi náhodou chceli niečo oznámiť a nenájdete ma na druhom čísle.

„Ale prečo...?“

„Tá žena skrýva príliš veľké tajomstvo,“ odpovie jednoducho. Potom sa zdvihne, diskrétne, rovnako ako keď prišiel, opustí kanceláriu a nechá tam aktovku a všetko ostatné. Luke, teraz už sám, pozerá niekoľko minút na fotografie a pokyvuje hlavou. Potom sa po nej poškrabe. V hlave mu zazvoní zvonček, ktorý mu pripomenie, že je na čase pripraviť si “Mc January”.

Budík niekoľkokrát zazvoní ale vždy je to len stratený boj. Nakoniec však vyhrá vojnu a James musí, nanešťastie vstať. Je ešte stále ospalý a uzimený, kvôli tomu polnočnému kúpaniu. Dá si horúcu sprchu a zíde do kuchyne, Nájde tam prestretý stôl s pripravenými raňajkami. Káva už je v šálkach, ale miestnosť je opustená. Počuje hlasy Eve a Harryho. Ide za nimi do obývačky. Nájde ich sklonených nad maketou, už opravenou a dokonale poskladanou. Sú takí zabratí do rozhovoru, že si ani nevšimnú keď vojde. Ona ukazuje chlapcovi nejaké veci na kartičkách priložených k modelu a ticho mu niečo hovorí. Harry počúva, prikyvuje a odpovedá.

„Akým jazykom to hovoríte?“ pýta sa James po niekoľkých minútach. Je podráždený, lebo nedokáže pochopiť ani jedno slovo. Medzitým sa v duchu pýta, kedy asi museli vstať, aby dokázali poskladať celú maketu.

„Dobrý deň, ocko. Mama ma učí staroegyptštinu“ vysvetlí mu Harry nadšene.

„Staroegyptštinu?“ zopakuje James pochybovačne a pozrie sa na Eve.

„Hej, ale je to len taká hra“ upresní ona a usmeje sa.

„Ale nie, nie je to hra! Naučila ma aj čítať hieroglyfy, nebola to hra“ zaprotestuje Harry.

„Iste, iste“ povie Eve a pozrie sa na Jamesa. Položí ruku na chlapcovo koleno, aby ho umlčala. „Naraňajkuješ sa s nami?“ opýta sa potom Jamesa.

„Je mi ľúto, ale už je dosť neskoro. Nemám čas, ani aby som odprevadil Harryho do skautského tábora“.

„Neboj sa, miláčik, už som objednala autobus. Počkám, než prídu poňho.“

„Myslíš to vážne?“

„Samozrejme!“

„Tak potom idem. Vonku si niečo kúpim“ povie a vezme si kľúče od auta z úložného priestoru na poličke pri dverách. „Ahoj, profesorko. A počúvaj.“ povie Harrymu keď odchádza.

„James, počkaj!» volá naňho Eve keď zatvára za sebou dvere. On urobí krok späť a nakukne do miestnosti.

„Čo sa ti dnes v noci stalo?“ prekvapí ho otázkou. Pomyslel si, že už o všetkom vie, vrátane bozku, ktorý dal Helen, a začervenal sa. Horúčkovito hľadal v duchu nejaké zdôvodnenie.

„Vyzeráš zničený...“ dodá Eve sprisahaneckým tónom a žmurkne naňho. Cíti sa, akoby sa znovu narodil.

Ak mám byť úprimný, nepodarilo sa mi oka zažmúriť...Tak počkáš ty na autobus?“ povie potom, ako znovu chytí dych.

„Pravdaže, drahý, len choď.“

„Dovidenia večer“ odpovie James.

„Pravdaže, drahý, len choď... svet sa asi zbláznil“ opakuje si niekoľkokrát James, počas jazdy autom do práce.

Cape Canaveral, Florida, asi o deviatej, miestneho času. Pódium vybavené mikrofónmi a rečníckym pultom pre privítanie astronautov, obligátne pozdravy a interview, je pripravené už niekoľko dní. Malá tribúna plná ľudí je postavená hneď pri pristávacej dráhe. Takto môže po posledných metroch pristávacieho manévru raketoplán pomaly dorolovať až priamo k divákom. Záchranné vozidlá, vyleštené a zaparkované v tvare rybej kosti naproti tribúne, čakajú na príchod raketoplánu, aby spustili sirény. V malom hangári, pár metrov od pristávacej dráhy, je na počesť astronautov, ktorí už pochopiteľne majú dosť dehydrovaných jednodávkových pokrmov a chcú si konečne vychutnať skutočné jedlo, prichystané občerstvenie. Pre stovky zvedavcov, ktorí si prišli pozrieť show, s nosom prilepeným na plot Space Centra J.F.K., bola možnosť stať sa svedkami návratu raketoplánu vždy veľmi vzrušujúca udalosť. Nebola síce až taká vzrušujúca ako štart, ktorý raketoplán vymršti rovno k oblohe, aby ju za ohlušujúceho revu motorov, rozpáral, zatiaľ čo všetko okolo akoby sa malo zrútiť...ale vidieť pristáť raketoplán a vyjsť z neho úplne normálnych ľudí, ktorí sa práve vrátili z peknej prechádzky vo vesmíre, má tiež svoje kúzlo. A tentokrát mali nadšenci ešte ďalší dôvod zúčastniť sa. Oficiálne ukončenie programu Shuttle Space sa uskutočnilo 20. októbra 2011 návratom Atlantisu a táto mimoriadna misia, po niekoľkých rokoch, bude asi naozaj poslednou. Hoci by tento typ operácií mal byť považovaný skôr za rutinu, medzi technikmi Houston Space Centra v Houstone, vládla už nejaký čas úzkosť. Niektorí z nich sa obávali, že dlhšie obdobie nečinnosti zhoršilo ich odborné schopnosti. Konečne si budú môcť vydýchnuť až vo chvíli, keď astronauti, po dvadsiatich minútach, ktoré strávia na palube Orbitera po pristáti, aby vypli všetky palubné systémy, konečne vystúpia a postavia sa pevnými nohami na asfaltovú dráhu. Len v tej chvíli sa misia bude môcť považovať za naozaj úspešne ukončenú. Pozemný personál v kontrolnej veži práve s maximálnym sústredením sledoval manéver návratu raketoplánu do atmosféry, najkritickejší okamih celej misie. Riadiaci systém Reaction Control dokonale splnil svoju úlohu, keď udelil Atlantisu pri vstupe do ionosféry správny sklon. Čoskoro potom došlo k očakávanému a obávanému ionizačnému výpadku. Tých dvanásť minút rádiového ticha boli vždy najstrašnejšími. Nemožnosť komunikovať, aj napriek tomu, že sa o nej dopredu vedelo, dala každému poriadne zabrať. Aj keď sa odohrávalo všetko presne podľa predpokladov, napätie sa dalo krájať. Vystresovaných, spotených čiel bolo určite dosť. Koniec koncov, skúsenosť s raketoplánom Columbia spred niekoľkých rokov hovorila, že aj nečakaný malý problém, podobne ako mikroskopická štrbina na vonkajšom plášti raketoplánu, pohybujúcom sa rýchlosťou dvadsať tisíc kilometrov za hodinu, dokáže v okamihu zničiť roky práce a vziať si životy astronautov. Niekoľko okamihov potom, ako sa Atlantis vynoril z ionosféry, sa odpočítavanie skončilo. Raketoplán teraz sledovali kamery s vysokým rozlíšením inštalované na družici, ktorá verejnosti na maxiobrazovku prenášala televízny signál, zatiaľ čo lietala nad Atlantikom ako veľký biely anjel.