Posledné Vianoce Na Zemi

James jej rozpovie o helikoptére a o Harryho kríze, o krvácaní a o čudných pohyboch v lese, o šípe, ktorý mu spôsobil stratu vedomia a nakoniec o liečení rukami, ktoré na ňom praktizoval jeho syn. Ale Eva sa naňho stále díva skepticky.

„Neveríš mi?“ Pozri, ešte tu mám stopu“ vraví on a otočí sa, aby jej ukázal šiju.

Podľa mňa tá tvoja stopa po otrávenom šípe vyzerá skôr ako bodnutie hmyzom. Máš tam ešte žihadlo,“ snaží sa bagatelizovať Eve. „Počkaj vyberiem ti ho, nehýb sa... Aha tu je“ vraví. James zastená, keď mu ho vyberá. Potom sa pozrie nerozhodne na Eve. Nevie, či má byť šťastný alebo sklamaný. Hrad jeho domnienok bol zbúraný, kúsok po kúsku, ani nie za minútu. Nikto neprišiel do jeho domu s úmyslom uniesť mu syna, nikto do neho nestrelil omamný šíp.

„Si ešte stále otrasený tým, čo sa stalo Harrymu,“ ponúkne vysvetlenie, aby prejavila svoju ústretovosť.

„Áno?“ A čo povieš na chovanie nášho syna?“

„A čo je na tom všetkom čudné?“ snaží sa odľahčiť ona.

„Čo je na tom čudné?“ Mám neodbytný pocit, že vo svojej izbe nebol sám. Zdalo sa mi, že s niekým hovoril. Vieš, že neotvára nikdy okno, lebo sa bojí pavúkov. Našiel som ho však otvorené dokorán. A potom, moja migréna...“

„To si si len vsugeroval. Hneď potom sa naňho nežne pozrie, ako už dlho nie. Ľahko potrasie hlavou a položí vidličku, aby mu mohla pohladiť chrbát ruky. On je zmätený, ale napriek tomu jej vráti jej láskyplný pohľad. Hoci sa mu niekedy zdalo, že ich delí celý čínsky múr, Eve stačilo ešte vždy veľmi málo, aby si ho znovu získala. Vidí, že mu ide niečo povedať a napne uši aby ju vypočul.

„To, čo sa stalo včera, nás všetkých poznačilo. Asi ešte viac, než si dokážeme predstaviť.“

„Chceš povedať, že blúznim?

„Nie, chcem len povedať, že by sme mali trochu vypnúť. Mohli by sme niekam vypadnúť najbližší víkend. To by nám určite pomohlo skôr zabudnúť na to, čo sa stalo.“

James na ňu pozerá a nevychádza z prekvapenia. V posledných rokoch bola vždy proti, ak sa niekam chceli vzdialiť zo svojho domova. A ak sa im aj niekedy podarilo niečo naplánovať, vždy to skončilo tak, že sa niečo nečakané prihodilo a donútilo ich rezignovať na poslednú chvíľu. A často to nečakané malo niečo spoločné s jej prácou alebo dokonca s doktorom Parkerom, osobne. Toto všetko, spolu s mnohými ďalšími malými signálmi, ho takmer doviedlo k podozreniu, že má nejaký konkrétny dôvod, aby zostala zalezená v tomto anonymnom mestečku, a to dokonca tak, že bola ochotná sabotovať dovolenku.

„Ja nemám vôbec v úmysle zabudnúť, ja to chcem práve že pochopiť“ upresní on svojím typickým tónom a náhle zmení výraz. „Chcem pochopiť prečo je náš syn zrazu, ako keby ho vymenili. A ak to bude nutné, nechám ho niekým vyšetriť.“

„Áno? A kto by ho mal podľa teba vyšetriť, nejaký exorcista?“ vysmeje sa mu ona. Jej sarkasmus okamžite rozbije idylku, ktorá sa, ako si mylne predstavoval James, práve znovu medzi nimi vytvárala.

„Jedz. Studené hranolčeky sú hnusné“ dodá, aby zmenila tému, zatiaľ čo on sa na ňu s úzkosťou pozrie. Potom napichne kroketu na vidličku a začne znovu jesť.

Presne o devätnástej sa Helen dostaví do zasadacej miestnosti, kde na ňu už čaká tím jej ľudí. Je čas, na zhodnotenie doterajšieho vyšetrovania. „Takže kto chce začať?“ opýta sa demokraticky a sadne si za stôl. . Agent Jones zdvihne ruku ako prvý.

„Claretta sa vždy najviac ponáhľa“ doberá si ju, ako obvykle, Benelli a na tvárach niektorých kolegov tým vyčarí úsmev.

Ak by si aj ty, namiesto tvojej ženy, ktorá ti pripraví večeru, musel utekať domov a postarať sa o tri deti, aj ty by si sa ponáhľal,“ odpovie ona a premeria si ho od hlavy po päty.

„Dobre, tak si vypočujme, čo nám chceš povedať“ zasiahne Helen. „Existuje niekto, kto počas uplynulých dní, videl sledované subjekty tu v okolí?

„Nikto nič nevidel“ odpovie Claretta.

„To sa dalo čakať. Možno prišli sem práve tej noci, ktovie odkiaľ a pravdepodobne chceli pokračovať v ceste, ktovie kam...“ komentuje Helen. Potom sa obráti na Benelliho. „Mario, čo si zistil na druhej obhliadke?“

„Nič. Znovu som prehľadal celú oblasť. Bol som tam viac ako tri hodiny, ale nenašiel som nič zaujímavé.“

„Určite už zajtra ráno tam bude plno zvedavcov a nechcela by som, aby nám to tam kontaminovali. Dobre si to tam ohradil?

„Áno, šéfe.“

„Ešte niečo?“ pýta sa Helen. On potrasie hlavou. Potom sa Helen pozrie na Joea.

„Kam si sa dostal ty, so svojim vyhľadávaním?“

„Absolútne nikam. Nenašiel som jediný prípad podobný nášmu. Zopár podobných prípadov bolo na Aljaške, ale už dosť dávno. Okrem toho v Maine zmizlo viac ako dvadsať ľudí za posledné dva týždne, ale súdiac podľa policajných fotografií, nikto nenahlásil zmiznutie našich „hostí“ odpovie veľký muž.

Helen na svoje počudovanie cíti úľavu. Keby v tejto chvíli prišiel niekto požiadať o vysvetlenie, nevedela by, čo mu povedať. Takto však majú aspoň viac času venovať sa vyšetrovaniu.

„Dozvedel sa niekto z vás niečo o volajúcom?“ opýta sa všetkých s nádejou. Všetci však krútia hlavou na znak nesúhlasu.

Rad prišiel na Dowera. „Na dopravnom inšpektoráte mi nevedeli nič povedať. Keď sa úradník pozrel do terminálu, povedal mi, že neexistuje žiadny Cadillac s takým číslom podvozku. Starý Bob ho demontuje kus po kuse. Ale podľa neho, auto nie pokazené. Len jednoducho sa nedá naštartovať.“

„Z blata do kaluže... máme teda do činenia s dvoma prízrakmi, ktorí sa viezli na neexistujúcom aute ... ale očakávala som to“, poznamená.

„Chcem len vedieť, prečo sa volajúci nepredstavil“ povie Claretta skleslo.

„Sú len dve možnosti. Alebo je volajúci, ktorý nahlásil prípad, nejakým spôsobom v ňom namočený, alebo jednoducho nechce mať problémy. Ak by sa bol predstavil, tak by musel, napríklad, vysvetliť, čo robil v lese, v noci, o takomto čase,“ vysvetlí Helen. „A teraz sa choďte všetci vyspať. Zajtra budeme mať všetci ťažký deň. Budeme musieť robiť aj nemožné, aby sme mohli prísť na kĺb tejto veci“ uzavrie Helen, aby prepustila agentov, ktorí sa už pripravovali na odchod.

„Helen, Helen“ volá Cindy a vtrhne do zasadacej miestnosti. Pošmykne sa a aby nespadla, musí sa zachytiť sa o kľučku na dverách.

„Čo také strašné sa deje, že si ochotná riskovať zlomené väzy?“ pýta sa jej Helen.

„Bála som sa, že ste už všetci odišli“ zdôvodní svoj vpád do miestnosti a snaží sa znovu, s problémami, dostať na rovné nohy. Benelli sa nehanebne smeje jej nemotornosti.

„Volal chlapík zo servisu a vravel, že nám musí ukázať niečo absolútne neuveriteľné.“ vysvetlí ona.

„O čo ide?“

„Povedal, že to veľmi súrne, ale že po telefóne o tom nechce hovoriť.“

„A ty? Čo si mu odpovedala?“

„Aby počkal na linke.“

Helen sa pozrela na agentov. Viacerí z nich sa na ňu pozerali tak, ako sa školák pozerá na profesora, ktorý sa ho napriek poslednému zvoneniu snaží za každú cenu udržať v triede, aby dokončil svoje vysvetľovanie. Po takomto intenzívnom dni sa všetci chceli samozrejme vrátiť konečne k svojim rodinám. A ona sa necítila na to, aby niekomu nariadila ísť šesťdesiat míľ len preto, aby zistil, o čo ide.

„Povedz mu, že prídeme zajtra ráno.“

„Ale šéfe, mechanik vraví, že...“

Dokonale chápem, čo povedal mechanik! Ak ti na tom tak záleží, môžeš ísť ty, osobne, dnes večer.“

„Rozumiem,“ odpovie Cindy, potom zamieri späť a vráti sa do ústredne.

„Teraz už všetci choďte. Prv, než si to rozmyslím,“ nariadila Helen agentom. Tí si s úľavou povzdychli a začali opúšťať miestnosť.

„Je tu ešte niečo“ informuje ju Benelli.

„Áno?“

„Pani Murphyová ma volala aspoň zo desať krát. Dnes nás čakala, kvôli tomu neslávne známemu meraniu hraníc jej pozemku. Povedal som jej, že ju potom zavolám, čo jej mám povedať?“

Že teraz pracujeme na veľmi dôležitom prípade a nemáme čas na nejaké stupídne meranie hraníc.“ odpovie ona a prevráti oči dohora. Potom odprevadí všetkých k dverám a zamkne ich na kľúč.

Keď zostane Helen sama, urobí zvyčajnú rutinnú kontrolu dverí a okien. Potom príde na vrátnicu a vyberie von kempingové lehátko. Nakoniec odíde do kúpeľne, aby sa pripravila na ďalšiu bezsennú noc. Keď si umyje zuby, odstráni si z očí tenkú vrstvu líčidla, ktorú mala má na sebe od rána. Nie, že by sa nejako rada líčila, ale po niekoľkých prebdených nociach, sa v nej ozvalo jej ženské ja, a prevzalo moc nad tým šerifským. A ako každá správna žena považovala za potrebné, skryť tie tmavé kruhy, pod očami, ktoré sa jej zdali hlboké ako Grand Canyon. Skontrolovala si malíček a mala pocit, že svrbenie trochu ustalo a už nie je také intenzívne ako predtým. Infekcia však prešla už cez hranicu, ktorá oddeľovala prvý článok prsta od druhého a teraz sa už začala sušiť aj najvrchnejšia vrstva pokožky. Znovu si sľúbila, že pôjde čo najskôr k doktorovi Parkerovi, aby sa naň pozrel. Potom si zobliekla košeľu, aby sa aspoň trochu opláchla. Radšej by si bola obliekla svoju pohodlnú nočnú košeľu, než uniformu. Ale to by nezodpovedalo ani miestu ani momentu. „Nevadí, aj keď už musím byť takto oblečená, bola by som rada, keby sa mi podarilo pospať si aspoň šesť hodín“ pomyslí si a pokrčí ramenami. Potom sa učeše a unavene sa odvlečie na vrátnicu. Personál policajnej stanice urobil peňažnú zbierku, aby si mohol zaobstarať malý televízor, ktorý bol veľmi dobrý spoločník počas dlhých hodín samoty v nočnej strážnej službe. Helen ho zapne a automatické vypnutie nastaví na dvadsať minút. Dúfa, že jej budú stačiť na to, aby zaspala. Práve, keď si ľahne na lehátko a prikrývku si pritiahne až k nosu, zrazu zazvoní telefón. Stisne jej srdce od prekvapenia. Odhodí prikrývku a zahreší, lebo si zabudla dať bezdrôtový telefón na dosah. Vstane aby odpovedala.

„Haló, tu Larry. Dúfal som, že ťa nájdem ešte v práci.“

„Máš šťastie. Dnes mám službu na vrátnici...“ odpovie ona tónom, ktorý znie takmer ironicky.

„Sadni si. Musím ti povedať niečo neuveriteľné“ povie jej on s trochou vzrušenia v hlase.

„Prečo všetka táto eufória?“ pýta sa Helen a znovu sa natiahne na lehátko. Je presvedčená, že po takomto dni, bude neuveriteľných vecí, o ktorých by jej mohli rozprávať, naozaj málo. Ale aj tak sa duševne pripraví na najhoršie.

„Si pripravená?“

„Vrav.

„Tvoj modrý prášok je zložený prevážne zo silikátov, uhlíka, grafitu a stuhnutého hélia, ktoré slúži ako pojivo. Keď prenikli do zemskej atmosféry vo forme suchého ľadu, ultrafialové žiarenie zmenilo ich molekuly tak, že vzniklo... „

„Prepáč, že ťa preruším, ale nemohol by si hovoriť trochu zrozumiteľnejším spôsobom? Z celej tej peknej rozprávky som len málo čo pochopila“ povie Helen a vôbec ju netrápi, že tým utrpí jeho nadšenie.

„Kozmický prášok,“ zhrnie Larry.

„Prášok? Čo ?“

„Vesmírny prach! Tá vec je prach, ktorý pochádza z vesmíru.“

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“

„Už som mal také nejasné podozrenie, pretože som si spomenul, že som čítal vedeckú publikáciu laboratória Pasadena, ktoré je pridružené k Nasa. Použil som však svoje špeciálne činidlá a urobil zopár telefonátov. A riešenie záhady, zdá sa, je práve toto.“

„...zdá sa?“

„Na deväťdesiat deväť, celých deväť percent! Tá vec je veľmi podobná tomu, čo možno zvyčajne nájsť v zóne dopadu meteoritu.“

„Chceš teda povedať, že tá vec pochádza z vesmíru?“

„Presnejšie, z hlbokého vesmíru,

„Podľa teba, telá, teda mumifikujú kvôli tomu prášku?“

Viac-menej. Myslím že je vysoká pravdepodobnosť, že to tak bude. V jeho zložení sú aj veľmi korozívne prvky,“ povie Larry. Helen si vybaví prst, ktorým sa snažila odstrániť prášok z Harryho bicykla. A spomenie si aj na bodavú bolesť, ktorú pocítila keď sa dotkla tej časti malíčka, na ktorej bola ranka. „Bože môj“ pomyslí si s obavou, že sa jej môže stať to, čo sa stalo tým dvom mŕtvym. Potom si povie, že to nemôže byť pravda. Larry sa musel zmýliť. „A ako sa dostal z hlbokého vesmíru ten prášok až sem?“

„Úprimne povedané, zatiaľ nemám ani tušenie,“prizná Larry a začne fantazírovať o nejakom vyšetrovaní a o tom, akým slávnym sa potom stane. To by bolo skutočné šťastie, pokiaľ ide o jeho profesiu. „Čo si o tom myslíš ty?“

„Že toto nám vôbec nechýbalo!“ vraví ona a zmierni tým jeho nadšenie.

„Ah...“ zamrmle on nervózne.

„Necháp ma zle, samozrejme, že zistíme o čo ide. A ty budeš jedným z nás. Pretože si to zaslúžiš a preto že ti to dlhujem,“ ubezpečí ho Helen. „Ale teraz som fakt strašne unavená. Posledných pár noci som ani oka nezažmúrila. A dnes už sa stalo toľko vecí. Potrebujem absolútne oddych,“ dodala.

„Chápem...“ , zamrmle Larry frustrovane.

„Čoskoro ti zavolám, ok?“ navrhne mu a uvedomí si že bola k nemu nezdvorilá. „Budem ťa informovať. Určite budem ešte potrebovať tvoju radu“ dodala, aby ho aspoň morálne odmenila za jeho úsilie.

„Ako si praješ, môj najobľubenejší šerif“ odpovie Larry s trochou nespokojnosti v hlase.

„Dobre. Dobrú noc“ uzavrie Helen. „Vesmírny prach...“ opakuje si keď sa díva na nebo cez polosklopené lamely žalúzií. Potom sa pozrie na svoj malíček a myslí na múmie a na Harryho bicykel. “Musím varovať Jamesa. Ak bol Harry v kontakte s touto vecou je to naozaj veľký problém”. Zobrala telefón, aby mu zavolala. Potom si však povedala, že už je neskoro a že ak ho bude teraz otravovať, akurát mu pridá ďalšiu starosť. V každom prípade, James strávil so svojím synom celý deň. Ak by bol mal nejaké problémy, určite by si toho bol všimol. Položí prístroj dole a zapne stolnú lampu, aby mohla pozorne preskúmať prst a zistiť ako infekcia pokročila počas posledných dvadsiatich štyroch hodín. „Musím zavolať doktorovi, aby mi niečo predpísal“ pomyslí si znepokojene a vezme znovu do ruky bezdrôtový telefón. „A čo mu mám povedať? Že mám alergiu na vesmírny prach?“ Povedala si a potriasla hlavou. Potom znovu položila prístroj do držiaka. „Vesmírny prach. To nemá ani trochu zmysel. A ešte k tomu som sa začala sama so sebou rozprávať. To je na zbláznenie“, uzavrela a zvalila sa na lehátko. Ľahne si a začne premýšľať. Náhle si uvedomí, že toto bude vlastne už tretia, úplne prebdená, noc.